Natália Germáni navštívila redakciu Pravdy, aby v relácii Ide o nás porozprávala o novom projekte Jej telo. Nasledujúci rozhovor je písanou a upravenou podobou nášho rozhovoru, ktorý si však zároveň môžete pozrieť aj ako video-rozhovor nižšie.
Začnime nefilmovo. Ste čerstvou mamičkou, pred dvoma mesiacmi sa vám narodila druhá dcérka. Kvôli propagácii nového filmu ste prileteli s celou rodinou z Ameriky. Je náročné skĺbiť rodinné a pracovné povinnosti v týchto dňoch?
Ide to tak, ako si to človek nastaví. Záleží tiež na tom, aké dieťa máte, a v mojom prípade obe dievčence dobre spali, veľa neplakali, nevyžadovali si veľkú pozornosť, tým pádom som mala čas robiť aj iné aktivity. Snažíme sa vychádzať si s manželom časovo v ústrety, pomáha nám aj rodina, keď sme na Slovensku. Treba to všetko tak nejako poplátať a zostať v pohode a flexibilný.
Čítajte viac Sexuálnych scén je v tomto filme veľa, jedna bola zásadná. Preto som ju nakrútila s manželom, prezradila Germáni. Spolu uviedli Jej telo v Bratislave
Ako ste už naznačili, váš manžel sa zapája. Rodinné roly sa teda navzájom dopĺňajú?
U nás určite. Nedá sa poprieť, že rola matky je absolútne kľúčová, hlavne v tomto ranom veku, keď napríklad ešte dojčím a dieťa je na mňa absolútne fixované. Spravili sme však už aj taký husársky kúsok, že som šla na nejakých päť hodín von. Manžel sa postaral a ja som si trochu odfúkla. Bolo to skvelé.
Do kín prichádza 23. novembra film Jej telo. Priblížite ho?
Film je inšpirovaný skutočným, trochu neuveriteľným, ale stopercentne pravdivým príbehom českej olympijskej skokanky do vody Andrey Absolonovej. Pôsobila v 90. rokoch v Českej republike a bola jednou zo špičkových športovkýň, ktoré sa prepracovali na olympiádu do Atlanty v roku 1996. Zhodou okolností počas kvalifikácie mala zranenie, ktoré bolo natoľko závažné, že s kariérou musela prestať. Napokon sa našla v profesii pornoherečky, kde takisto zožala veľký úspech. Bola celosvetovou ikonou, získala porno Oskara, spolupracovala s Larrym Flyntom. Pomerne v skorom veku, mala len 27 rokov, jej zistili tumor mozgu a do pár mesiacov mu podľahla.
Držala sa režisérka a spoluautorka scenára Natálie Císařovská verne životného osudu hlavnej hrdinky?
Diváci nemôžu očakávať, že náš film je dokumentárna tvorba, aj keď je zhodou okolností Natálie dokumentaristka. Jej telo je jej prvý hraný film a témou sa zaoberala veľmi podrobne, dokumentaristi to majú zakorenené v ich profesii. Film má však určite časti, ktoré sú vymyslené kvôli dramatickosti. Sú v ňom doplnené postavy, ktoré dej posúvajú alebo ukazujú ďalšiu stránku toho, čo chceme povedať. Príbehom Andrey Absolonovej sme sa inšpirovali, ale nie je to presná biografia jej života. Náš film je v prvom rade o tele a príbeh Andrey Absolonovej bol dokonalou inšpiráciou na to, ako naložiť s témou tela.
Keď ste dostali vôbec ponuku a s ňou asi následne prišiel aj scenár, aká bola vaša reakcia?
Na našom malom česko-slovenskom trhu získať hlavnú ženskú rolu, o ktorej je celý príbeh a je ťahúňom, vidíte ju takmer v každej jednej scéne – už toto je výnimočné a ťažko sa podobná ponuka odmieta. Na druhej strane človek bojuje s témou, pretože nie je úplne bežná. Nevedela som si predstaviť, ako to bude vyzerať, scenár a to, čo máte na papieri je jedna vec, realita môže byť celkom iná. Povedala som si, že na kastingu sa chcem zúčastniť a na jeho základe ma pozvali na kamerové skúšky. Bola som rozhodnutá, že musím najskôr absolvovať rozhovor s režisérkou o tom, ako si príbeh predstavuje, do akej miery chce veci ukazovať, ako veľmi bude téma pornografie rezonovať a do akej miery je potrebná. Keď sme si to celé vyrozprávali, uzavreli sme to s tým, že do projektu pôjdem.
Nie je to síce jediná dimenzia filmu, ale už aj z jeho názvu vyplýva, že je veľmi fyzický. Ako prebiehali prípravy na vašu rolu?
Pre nakrúcanie športových scén sme mali poradkyňu, ktorou bola Andreina sestra Lucie Absolonová, dnes Lucie Andělová. S ňou sme absolvovali niekoľko sústredení skokov do vody. Nebolo to iba o skokoch, ale aj o celých rituáloch skokaniek, o ktorých som nemala šajnu. Nevedela som, že existuje nejaká „kúže“, ktorou si natierajú nohy, aby sa im zachytili ruky a aby sa im to nešmýkalo. V špeciálnom momente ju hádžu do bazéna, aby si rozvírili hladinu vody a videli, ako hlboko skáču. Choreografia pred skokom má určité parametre, ktoré keď máte zautomatizované, vyzerajú zrazu na kamere autenticky. Takže toto celé sme naskúšavali. Okrem toho som mala svoju osobnú individuálnu prípravu, ktorú som si vyskladala sama. Jej cieľom bolo získať nejakú formu alebo postavu, ktorá korešponduje s tým, ako má vyzerať skokanka do vody, alebo aspoň profesionálna športovkyňa.
Čítajte viac V škole jej tvrdili, že hovorí nezmysly a čeština jej nejde. Jana Bernášková dnes píše bestsellery a predáva ich ako teplé rožky
Robili ste ju aj s trénerom alebo ste cvičili sama?
Nejaké veci som konzultovala aj s trénerom. Ako bývalý profesionálny športovec som už vedela nejaké veci, ktoré chcem a môžu mi pomôcť a na ostatné som sa spýtala. Ale vlastne som cvičila sama.
Žijete už časť roka v Amerike, kde ste asi trošičku nazreli aj do hereckého filmového biznisu. Vidíte paralelu medzi tým, ako sa pripravujú americkí herci na svoje úlohy a ako ste sa pripravovali vy sama?
Dosiaľ som nemala filmovú rolu, ktorá by vyžadovala nejakú fyzickú prípravu. Vždy to bolo iba o čítaní, študovaní úlohy, stretávaní sa s kolegami. Teraz som prvýkrát mala možnosť v rámci filmu sa zľahka dotknúť toho, ako vyzerá fyzická príprava na rolu, a bola to zaujímavá čerešnička na torte. Človek má pocit, že pre postavu robí veľa, naozaj sa tomu venuje a omnoho viacej sa nad projektom a charakterom zamýšľa.
Režisérka Natálie Císařovská konzultovala veľa vecí s reálnou pornoherečkou Tarrou White a zároveň so zobrazením rodinnej linky pomáhala sestra zosnulej Andrey, už spomenutá Lucie. Ovplyvnilo stretnutie s nimi to, ako ste napokon postavu vo filme zahrali?
Dostala som sa do kontaktu so všetkými. Ale celé hranie – to, ako Andrea vyzerá – bolo výsledkom nejakej spoločnej idey mňa a Natálie. S ňou som všetko konzultovala. Ona bola tá, ktorá absolvovala všetky rozhovory s Luciou a navštívila niekoľko reálnych nakrúcaní pornografie v Českej republike. Mne už bolo potom iba interpretované, čo sa bude diať, ako sa to má diať, aké sú detaily, na ktoré treba dávať pozor. Nechcela som sa fixovať na nejakú presnú predstavu o Andrei. Tá naša je naozaj niečím iná, pretože okolnosti v tom scenári boli trošku iné ako tie v jej živote. Vytvorili sme si našu Andreu, ktorá mala svoje motivácie, prečo robila jednotlivé rozhodnutia.
Čím ste prispeli do vytvorenia toho obrazu?
Asi každý sa zamýšľa pri tejto téme prečo. Prečo úspešná športovkyňa presedlala na takú, v úvodzovkách hrôzostrašnú, kariéru. Osobne si neviem predstaviť a ani na seba aplikovať, že by som urobila podobné rozhodnutie. Ale vnímam to tak, že v istom zmysle slova ju asi jej životné okolnosti a vlastný príbeh – nechcem povedať, že donútili, ale – naviedli. Nechcela robiť bežné veci, stále chcela byť výnimočnou, chcela veľa cestovať, asi aj veľa zarábať, chcela byť úspešnou a to sa jej v konečnom dôsledku pravdepodobne podarilo.
Prvú dôležitú intímnu scénu, ktorá sa vo filme odohrá, ste nakrúcali s vlastným manželom Martinom Valihorom. Prečo?
Tých scén z natáčania pornofilmov je tam niekoľko, ale túto konkrétnu som vnímala akoby za hlavnú scénu. Uvádza diváka aj hlavnú hrdinku do sveta pornopriemyslu. Je to veľmi zásadná scéna. Myslím si, že asi každá herečka by s niečím podobným pred kamerou mala problém a zamýšľala sa nad tým, do akej miery čo bude ukázané. Doma sme to s Martinom takisto rozoberali a nejako nám proste napadlo, že by sme mohli navrhnúť, že to so mnou zahrá on. Vedela som, že sa budem cítiť komfortnejšie. Môj manžel kedysi hrával, je bežne stredobodom situácie, vystupuje na pódiách, je zvyknutý na kamery, svetlá, na všetko. Ponúkli sme to ako riešenie. Režisérka Natalie Císařovská povedala, že bude šťastná a súhlasí s čímkoľvek, aby som sa cítila čo najkomfortnejšie.
V podcaste Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Zblízka ste priznali, že si nosíte svoje úlohy domov. Akým spôsobom sa teda odzrkadlila Andrea Absolonová v živote Natálie Germáni?
Dosť zásadne. S touto rolou som sa nejako vysporadúvala ešte nasledujúce mesiace. Neviem presne povedať, čo mi priniesla do života, ale myslím si, že nejaké fragmenty z nej vo mne určite zostali. Hovoril mi to aj Martin a hovorí mi to vždy tesne pred natáčaním, že sa mením a som trochu iná. Podľa mňa je to normálne, pretože človek od rána do večera premýšľa v niečom inom, v zásade je niekto iný. Je tam naozaj malý priestor riešiť samého seba, pretože od rána do večera ste na pľaci, predtým si opakujete texty, večer sa ich učíte, potom idete spať a ráno ste zase niekto iný. Príprava na rolu ani samotné natáčanie nie sú jednoduché obdobie. Dokonca by som povedala, že až niekoľko mesiacov po natáčaní sa človek zbaví toho jemného povrchu. Potom zase príde obdobie premiéry, keď nad všetkým znova začnete uvažovať. Je to proces.
Ako herečka ste začínali pred kamerou – najprv to boli seriály, potom ste prešli do filmu. Divadlo sa pridalo až neskôr, čo vlastne na Slovensku nie je celkom bežné v hereckej brandži. Prežívate emócie, ktoré musíte spracovať s jednotlivými rolami, inak, keď hráte pred kamerou a keď účinkujete v divadle?
Je to úplne iné, až by som povedala, že je to možno iná profesia. Jednak vo vyjadrovacích prostriedkoch. V divadle má človek veľkú expresiu, veľkú možnosť pohybu a rôznych výrazových tvárových prostriedkov. Spolupráca s kamerou je veľmi minimalistická, čím minimalistickejšie, tým lepšie – aspoň z môjho pohľadu. A čo sa týka spracovávania emócií, divadlo sa s vami nesie celý čas, po každom jednom predstavení si vyhodnocujete, čo ste spravili inak, čo viac zafungovalo na publikum, čo sa vám viac páčilo, či tam fór zostane, alebo ho nabudúce skúsite inak. Pri filme taká možnosť nie je, točí sa tri alebo štyri hodiny jeden obraz, potom sa ide ďalej, rozmýšľate úspornejšie. Ale oboje má svoje čaro.
Sú aj herci, dokonca niektorí hviezdni, napríklad Nicole Kidman či Daniel Radcliffe, ktorí si trúfli na nahotu priamo na divadelných doskách. Vedeli by ste si predstaviť niečo podobné?
Pred niekoľkými rokmi som si nevedela predstaviť nič podobné ako natočiť tento film (smiech). Ťažko odpovedať, či si niečo človek dokáže, alebo nedokáže predstaviť. Podľa mňa vás projekt musí natoľko chytiť a zaujať, že ste schopný obetovať svoju intimitu. Dôležité je, či to dáva nejaký zmysel a či si na konci dňa poviete, stálo to za to, alebo nie. Divadlo je médium a dokáže vyvolať takú energiu, že nahota v ňom môže byť úplne inak vnímaná ako len vulgárne a bulvárne. V zásade je nahota predsa naša ľudská prirodzenosť, len médiá a spoločnosť zmenili pohľad na telo a vytvorili naň tlak.
Čítajte viac Ivana Chýlková: Môžem si aj dupnúť, ale nechcem
Sme v roku 2023, príbeh Andrey Absolonovej sa odohráva v 90. rokoch. Máte pocit, že dnes je to so vzťahom k telu lepšie alebo stále funguje objektivizácia, stigmatizácia, všetky tieto „-ácie“, ktoré sa s ľudským telom spájajú?
Veľmi závisí od toho, v akej spoločnosti sa pohybujete. Aj tu na Slovensku žijem vo vlastnej kultúrnej bubline. Teraz po voľbách sa mi ešte viac ukázalo, že naozaj existuje, a že sa pohybujem v úplne inej sfére ľudí, akí sú možno niekde inde na Slovensku a ktorí inak uvažujú. Sociálne médiá začali uvoľňovať atmosféru, ako kto nakladá so svojím telom alebo ako ho chce prezentovať. To, do akej miery ho posudzuje spoločnosť, je vlastne úplne rovnaké. Názor ľudí to nemení. Aspoň nie na Slovensku.
Keď sa napríklad pozrieme na ženy typu Kim Kardashian alebo Emily Ratajkowski, ktoré deklarujú, že telo vlastnia, že sú naň hrdé a je súčasťou ich sily a využívajú ho ako výrazový prostriedok. Ako hodnotíte tento prístup akejsi sexuálnej revolúcie a uchopenia vlastnej ženskosti a feminizmu?
Nie som zvyknutá niekoho posudzovať. Každý má priestor na to nakladať so svojím telom, ale aj so svojím životom, ako chce. Sama nie som veľkým zástancom až takejto sexuálnej revolúcie. V istom zmysle slova je moje telo pre mňa svätý chrám. Je to možno paradoxné, že to poviem ako herečka, ktorá hrá vo filme o pornografii, ale vnímam to inak, keď postavu hrám, ako keď to robím sama za seba – za Natáliu Germáni. S mojou osobnou prezentáciou by som tak ďaleko nešla. Ale, že sa niekto vydá týmto smerom, neodsudzujem. Je to každého osobná voľba. Najmä aby bol na konci dňa s tým spokojný.
Ak sa ešte vrátime k vášmu životu v Amerike – máte ambície popri kariére na Slovensku vyskúšať aj kariéru v americkej filmovej branži?
Je to taká atraktívna téma a stala sa súčasťou viacerých rozhovorov. Ale je to logické. Keďže sme tam, viem, že ľudí na Slovensku to zaujíma. Mám – pomenovali ste to presne – ambíciu. Či bude naplnená, sa uvidí. Ale aspoň si môžem odfajknúť, že som to skúsila. Som vo veku, keď si myslím, že ešte mám šance s tým nejako pracovať, pretože tiež má svoje limity prísť do inej krajiny a začať budovať kariéru od začiatku. Určite sa ale nechcem vzdávať krásnych príležitostí, ktoré mám na Slovensku alebo v Česku. Môj cieľ je vyskúšať si to vo väčšej konkurencii, vo väčšom svete, v nejakom porovnaní s niečím iným a zároveň cestovať za prácou tam, kde bude tá príležitosť, kde budú nejaké pekné roly.
Čítajte viac Recenzia: Zo športovkyne pornoherečkou. Životopisnej snímke Jej telo chýbajú emócie
Váš manžel Martin Valihora je tiež umelec, pomerne známy a renomovaný hudobník, hráva v Amerike s mnohými inými muzikantmi alebo ako súčasť rozličných zoskupení. Pomáha vo vzťahu a pri spoločných rozhodnutiach tá umelecká báza dvoch partnerov?
Podľa mňa je to veľmi individuálne. Poznám páry, kde jeden je z umeleckej brandže a druhý je doktor alebo právnik alebo tak. Práve sme o tom minule mali debatu s Martinom. Hovorila som, že si neviem predstaviť, že sa môj partner nevenuje umeniu, pretože zdieľame rovnaké pocity, rovnaké názory alebo si ich navzájom konfrontujeme. Skrátka je to téma, ktorá nás veľmi zaujíma. Je to zároveň práca aj náš život. On mi povedal zaujímavú vec. Môžete stretnúť človeka, ktorý je právnik, ale jeho najväčším hobby a životným naplnením je chodiť do divadla a má rovnako veľký záujem o tom s tebou hovoriť. Zamyslela som sa nad tým a uvedomila si, že vlastne má pravdu. Takže asi závisí od človeka. Ale vždy sa skôr priťahujú tí ľudia, ktorí majú niečo spoločné. My máme toho spoločného veľa.
Natália Germáni
Narodila sa 27. 1. 1993 v Nitre. Po dvojročnom štúdiu marketingu začala študovať VŠMU v Bratislave. Objavila sa vo viacerých televíznych seriáloch ako Panelák, Divoké kone, Deň a noc či naposledy napríklad v Hřebejkovej Ivete či vo Víťazovi a v seriáli Duch. Na filmovom plátne zaujala v snímke Amnestie Jonáša Karáska či v rozprávke Princezná zakliata v čase. Za rolu vo filme Svetlonoc od Terezy Nvotovej bola nominovaná na Českého leva. Hosťuje aj v divadle. Je vydatá za hudobníka Martina Valihoru a majú dve dcéry.