Do slovenských kín po viacnásobnom odkladaní a posúvaní dátumu premiéry vstúpila snímka Perinbaba a dva svety. Film sa nakrúcal pred niekoľkými rokmi. Máte ešte v hlave živé spomienky?
Začínali sme v roku 2017 vo februári, ale nezdá sa mi, že by moje spomienky nejako bledli. Nakrúcanie bolo také výnimočné a videl som toľko úžasných vecí, že si asi pamätám na všetko. Či už prostredia, v ktorých sme nakrúcali, alebo situácie a momenty, ktoré sa diali na pľaci.
Čítajte viac Natália Germáni: Moje telo je pre mňa svätý chrám
Estetika Juraja Jakubiska, súčasťou jeho filmového rozprávania boli práve spomenuté prostredia. Dokázal nájsť vizuálne krásne miesta, mnohokrát priam snové. Objavili ste s ním aj niečo, čo ste na Slovensku nepoznali?
Nakrúcali sme na východnom Slovensku a pokiaľ tam nežijete, až tak bežne sa na východ necestuje, čiže pre mňa bolo toho nového naozaj veľa. Vďaka tomuto filmu som býval takmer dva mesiace priamo v Spišskej Novej Vsi a pohyboval sa v celom jej okolí. Točili sme aj v jaskyniach, na horách. Jazdili sme hore-dole, videl som Markušovce, kde bolo odkalisko a urobili sme tam podstatnú časť filmu. V živote som niečo také krásne nevidel. Keď sa človek na to pozrie, je to v podstate len skládka ťažobného odpadu. Ale vo filme vytvorilo miesto pre nás úchvatnú scenériu. Veľmi živo si pamätám moment, točili sme jednu scénu, keď dlho kráčam so zavretými očami a v jednom momente som ich mal len otvoriť. Keď som ich otvoril, zrazu som pred sebou videl tú krásu. Bolo to magické. Vtedy som sa sám seba spýtal, či som fakt v realite alebo už v rozprávke.
Pozrite si rozhovor aj v podobe relácie tuVo filme Perinbaba a dva svety stvárňujete syna hrdinov z pôvodnej Perinbaby z roku 1985, ktorá je už klasikou a kultom. Vnímali ste možno aj stresujúci ťaživý tlak toho, že vás budú porovnávať?
Klamal by som, keby som povedal, že nie. Ale snažil som sa na to nemyslieť. Vedel som, že ak by som tak spravil a sústredil sa na tlak a tiež snahu nakrútiť niečo podobné, ako bola prvá Perinbaba, nebolo by to ono, nebol by som to ja. Vnímam náš film ako úplne nový príbeh a treba sa ísť na to pozrieť aj s optikou, že to nie je prvá Perinbaba. Ale je to Juraj Jakubisko.
Prekvapilo vás, že ste dostali hlavnú rolu?
Aj dnes je to pre mňa stále trochu surreálne. Nedávno som sa dokonca dozvedel, že o rolu sa uchádzalo zhruba 180 iných hercov – a to môj pocit ešte zintenzívňuje. Dôverujem Jurajovi, že asi to teda takto cítil. A som mu za to vďačný. Vnímam moju rolu Lukáša ako obrovskú poctu. Nehovoriac o tom, že som v jeho poslednom filme.
Pôvodná Perinbaba vznikla pred bezmála 40 rokmi, o toľko bol starší aj režisér, keď sa pustil do tvorby ďalšieho filmu. Vekový rozdiel medzi vami bol skoro 50 rokov, vnímali ste teda akýsi generačný konflikt pri práci na filme?
Bude to možno znieť zvláštne, ale s Jurajom sme mali priam až kamarátsky vzťah. V niečom bol ako môj starý otec, no zároveň vedel byť aj kamarát a režisér. Bola to kombinácia, pri ktorej som si vekový rozdiel neuvedomoval. Juraj Jakubisko bol strašný šibal, vo vnútri dieťa. Ja som tiež v mnohých situáciách stále dieťa, čiže rôzne jeho vtipy, fóriky boli absolútne namieste. Zhovárali sme sa o všetkom, či už keď sme jazdili na pľac v spoločnom aute, alebo po nakrúcaní, keď sme sa stretli v hoteli, aby sme prebrali scény na ďalší deň. Tým, že zažil počas filmárskej kariéry veľa, príbehov bolo nespočetne. Mali sme veľmi blízky vzťah.
Čítajte viac Keď bolo v Angole 19 stupňov, zakázali nám ísť kvôli zime do školy. Počasie na Slovensku bola tvrdá facka, ale vaša reč mi znela ako spev
Máte skúsenosti aj s režisérmi, ktorí pristupujú k hercom direktívne?
No jasné.
A čo je pre herca zaujímavejšie? Čo z neho viac vytlačí?
Podľa mňa veľa závisí aj od herca. Viem, že na mňa nefunguje, keď niekto kričí, bytostne to nenávidím. To nie je pre mňa príjemné prostredie, necítim sa tam dobre. Juraj taký, samozrejme, nebol. Bol síce prísny, ale v inom slova zmysle, bol skôr nástojčivý. Nekričal, možno občas trošičku vo vypätí nejakých emócií. Bolo to vlastne milé, keď mal takéto vypätie emócií, pretože mal jemný hlas, nepôsobil hrozivo, nebol nebezpečný. Ale sú niektorí režiséri, ktorí skrátka sú… no povedzme, že veľmi expresívni. Viem pracovať aj s takými ľuďmi, ale omnoho lepšie sa mi pracuje s režisérmi, ktorí sú úplne normálni.
Aký je to pre herca pocit, keď film alebo projekt, na ktorom strávil nejakú časť svojho života a ktorý je považovaný za prelomový v rámci jeho kariéry, prichádza do kín s tým, že jeho hlavný tvorca už je po smrti?
Je mi z toho stále ťažko. Tešil som sa, že sa na premiére všetci znovu stretneme. Chcel som sa stretnúť aj s Mekym Žbirkom (pozn. autor filmovej pesničky), veľmi som ho chcel spoznať osobne. S Jurajom som si prežil celé obdobie nakrúcania a mal som ho naozaj rád. Dúfam, že sa na to pozerá zhora a páči sa mu to.
Pochádzate z herecko-umeleckej rodiny, ako reagovali vaši rodičia na rozhodnutie syna vybrať sa hereckou cestou?
Nechceli, aby som bol hercom, lebo vedia, čo to znamená. Človek sa stále naháňa za niečím, stále sa naháňa za robotou a nikdy nemá žiadnu istotu. Mali pravdu. Pochopil som to v nejakom období a musel som začať robiť aj vlastné projekty, lebo inak by som neprežil. Jesť treba, účty platiť treba. Ale asi som nemal veľa možností a iné prostredie som nepoznal. Moja mamina robila asistentku réžie, pracovala v dabingu, občas vypomáhala s administratívou v divadle. Strávil som detstvo väčšinou v práci mojich rodičov, či už to bolo divadlo alebo televízia. Stále som nasával to prostredie, komunikoval som s rôznymi hercami, veľkými menami, videl som nespočetné množstvo divadelných hier. To sa na človeka nalepí. A k tomu všetkému som nebol ani prototypom dobrého študenta, nebavila ma matematika ani chémia. Keď som sa dozvedel, že na konzervatóriu tieto predmety nie sú, voľba bola jasná. Našťastie som spravil prijímačky a skončilo sa to takto.
Čítajte viac Šiel som na YouTube, lebo som chcel viac hrať. Stal sa presný opak, nikde ma nechceli, priznal Lukáš Frlajs
Už ako dieťa ste pracovali v dabingu. V tom nemali prsty rodičia?
Dabujem asi od mojich 4 rokov a robím to stále, už môžem ísť do dabingového dôchodku. Detí je vždy málo. Pri nich sa to začína tak, že v štúdiu potrebujú, aby nejaké dieťa zakričalo ‚Mamaaa!‘. Kto je poruke, toho zdvihnú k mikrofónu a povedia mu, teraz zakrič mama. Režisér je spokojný, je hotovo. Keď sa hlasovo osvedčíte, začnú vás volávať viac a keďže ja som bol často prítomný v štúdiu a hlasovo som im sedel, režiséri chodili za mnou so slovami: Lukáš, poď nám, prosím, spraviť, čo potrebujeme. V jednom momente som daboval ako dieťa naozaj veľa projektov a rodičia ma potom vozili z jedného štúdia do druhého, lebo detí je málo. Denne som mal niekedy 2–3 dabingy. Teraz mám jeden za týždeň, možno za dva. Je to aj o tom, ako človek môže. Keď ste často k dispozícii, tak vás častejšie volávajú. Ale nie je to vôbec lukratívna robota, platy sa v dabingu nezmenili vari posledných dvadsať rokov.
Na Slovensku však máme skupinu hercov, ktorých by sme mohli nazvať dabingovými, najviac sa realizujú za mikrofónom. V štúdiu sa zaň dá skryť, ale čo potom, keď sa dostane herec na pódium alebo pred kameru? Nie je to stres? Dá sa hrať naplno?
Mnohí dabingoví herci idú z jedného projektu do druhého a to je absolútne v poriadku, lebo sú dobrí. Myslím si, že dobrými hercami sú aj mimo dabingu, ale všetko je tréning. Sám na sebe viem, že keď dlhšiu dobu nenatáčam a mám sa zrazu naučiť nejaké texty, ide mi horšie, ako keby som točil dennodenne. Všetko je o tréningu, či už hráte divadlo, nakrúcate v televízii alebo ste na filmovom pľaci.
Vás preslávila aj kariéra na YouTube. Čo stálo za rozhodnutím začať nakrúcať krátke humorné videá?
Malo to praktický dôvod, pretože som sa v podstate od 19 rokov živil sám. Točil som nejaké seriály, chodil do dabingu, robil čokoľvek. Nejakým spôsobom som vnímal, že internet funguje a keď som sa potom stretol s Maťom Zrebným (pozn. tvorili youtuberskú dvojicu Frlajs & Zrebny), prišlo to prirodzene. Vedel som, že ma baví nakrúcanie. Začali sme točiť hlúposti, hocičo. A potom som sa Mateja spýtal, či to nejdeme robiť vážnejšie, písať si scenáre, posúvať sa niekam ďalej, lebo človek sa chce posúvať a skúšať nové veci. Robili sme to v podstate 7 rokov, internet vtedy fungoval naozaj skvelo, mali sme čísla, dostali sme sa do povedomia. Práca na YouTube ma naučila veľa. Zároveň ma to však aj herecky uzavrelo. Malo to opačný efekt, ako som chcel, pretože som túžil byť viac na očiach, robiť si reklamu cez videá. Potom som sa dozvedel, že tam a tam ma nechcú obsadiť, lebo mám nálepku, že „ja som ten z toho YouTube“.
Čítajte viac V škole jej tvrdili, že hovorí nezmysly a čeština jej nejde. Jana Bernášková dnes píše bestsellery a predáva ich ako teplé rožky
Už niekoľko mesiacov ste nič na váš kanál nepridali. Je tá odmlka prirodzeným vyústením uvedeného, že sa chcete realizovať viac ako herec, alebo je to aj tvorivé vyhorenie?
Kombinácia. Aj vyhorenie, aj to, že sa chcem viac venovať herectvu, ak budú možnosti. Ak to nepôjde, no tak znova si nájdem niečo iné. Tie videá boli ladené humorne, boli to také krátke skeče, ktoré mali zabávať publikum.
V dnešnej dobe sa na youtuberov a influencerov presunula veľká časť spoločenskej zodpovednosti, pretože istým spôsobom ovplyvňujú mladú, často aj najmladšiu generáciu. Dávali ste si pozor na to, čo pustiť von, lebo to môže ovplyvniť tisíce ľudí a tisíce detí?
Áno, určite sme si dávali pozor. Vo videách sme napríklad vôbec nenadávali. Respektíve sme si vyrobili vlastnú nadávku. Aj keď bola nejaká vážnejšia spoločenská téma, snažili sme sa ju trošičku do videí zakomponovať. Či už išlo o očkovanie, o nejaký extrémizmus, o násilie na ženách. Alebo robenie si žartov z politiky. Nenakrúcali sme primárne pre deti. Zodpovednosť vnímam, ale tá hlavná by asi mala byť na rodičoch, čo dovolia deťom pozerať. Stalo sa mi niekoľkokrát, že mi rodičia na ulici povedali – moja dcéra vás pozerá. A keď mi na moju otázku, koľko má rokov, odpovedali, že 6, 7, vnútri som si vravel: Fúha…
Rodičom možno budete raz aj vy sám. Máte už predstavu, ako budete viesť potomkov vo vzťahu k moderným technológiám?
Určite by som chcel s nimi komunikovať, aby rozmýšľali veľmi kriticky, aby si vyhľadávali informácie. Osobne som dosť zbehlý, čo sa týka internetovej bezpečnosti, šírenia hoaxov a tak ďalej. Čiže komunikovať a jedným očkom aj kontrolovať.
Uzavrime rozhovor ešte jednou otázkou k filmu Perinbaba a dva svety. Je to rozprávka pre malých aj veľkých, premieta sa v kinách. Prečo by na ňu diváci mali ísť?
Azda aj preto, lebo je to rozlúčka s pánom Jakubiskom – niečo, čo všetci dobre poznáme. Je to také univerzum Perinbaby. Vizuálne je to veľmi pekný film a bola by škoda pozrieť si ho „len“ doma v televízore. Oplatí sa ho vidieť na veľkom plátne.