Prešiel zhruba rok, keď som Adele Vinczeovej písal prvýkrát. Rozhovor neodmietla, ale o téme adopcie ešte veľa hovoriť nechcela. A nemohla. S manželom Viktorom boli len pár mesiacov v adopčnom procese, a tak to bolo pochopiteľné. Občas sa vyplatí počkať. Adela Vinczeová navštívila redakciu Pravdy pred pár týždňami a výsledkom je rozhovor, v ktorom prišla reč na kariéru aj manželstvo, úspechy aj výzvy, ale tiež silné rodičovské emócie. Celé interview vzniklo ako relácia Ide o nás, ktorú si môžete pozrieť nižšie.
Som rád, že sa nám to podarilo a zavítali ste k nám do redakcie.
Naozaj je to už rok? Takto sa zo seba robí celebrita. Mohla som ešte potiahnuť trošičku dlhšie, ale dobre… Som rada, že som tu. Neviem, prečo to toľko trvalo, asi kvôli našim rodinným zmenám.
Chcel som sa o nich s vami zhovárať, ale ešte to nebolo úplne možné. Verím, že už nastal správny čas.
Aby som to ujasnila, nám nikto nedáva hranice, čo môžeme, čo nemôžeme, čo nesmieme. Je to skôr taký náš vnútorný pocit. Vôbec teraz nechceme z nášho dieťaťa robiť najzáhadnejšiu špecialitu spoločnosti. Cítime sa komfortnejšie, keď zbytočne nehovoríme, ale zase si myslím, že je celkom dôležité o téme adopcie robiť všeobecne osvetu. Hľadáme prienik medzi tým, kedy má zmysel niečo povedať a kedy by sa pozornosť mala obrátiť inam.
K vášmu dieťaťu sa ešte dostaneme, ale poďme po poriadku. V roku 1994 prvýkrát Adela moderovala, odvtedy prešlo 30 rokov. V roku 1999 ste začali pracovať vo Fun rádiu, číže rovné štvrťstoročie, a v roku 2004 bola prvá SuperStar. Je to už 20 rokov.
Ste prvý človek, ktorý mi to takto zhrnul, asi by som mala nejako oslavovať.
Rozdeľujete si život na medzníky a kľúčové situácie, ktoré v ňom majú svoju rolu a zaslúžili sa o to, ako váš život vyzerá dnes?
Asi ich nevnímam v rokoch. Niekedy si musím spomenúť aj na to, kedy sme mali svadbu, roky sa mi trošku strácajú. Ale sú to určite momenty, ktoré ma niekam posunuli, v niečom ma zlomili alebo niečo naučili. Môžu to byť aj vzťahy s ľuďmi alebo profesionálne záležitosti, pri ktorých si uvedomujem, že sa v mojom vnútri niečo udialo. Prípadne mi to poskytlo priestor, posunulo ma.
Čítajte viac Nie je bežné milovať hneď cudzie dieťa len preto, lebo milujem jeho otca. Aké sú moderné macochy? Za zlé už byť nemusia, majú výhodu, hovorí odborníčka
Ak sa na seba pozeráte z profesionálnej stránky, kam ste sa za tých tridsať rokov posunuli? Čo vnímate ako vôbec najzásadnejšie?
Mám pocit, že si stále viac nachádzam svoje miesto a vraciam do svojho domčeka. V istom, zvyčajne mladšom, veku si prechádzame mnohými vecami a sme takí rozkývaní. V zmysle, že od seba odchádzame. Ja mám pocit, že sa k sebe vraciam. Hovorím o osobnej rovine, ale tá sa od pracovnej nedá oddeliť. Stávam sa väčším pozorovateľom, menej veci prežívam. Zároveň ale zdôrazním, že to hovorím, sediac na horčicovom gauči vo vašej redakcii a keď vyjdem von, možno mi dá život dôkaz o tom, ako to ešte nemám. (úsmev)
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V rámci moderátorskej kariéry ste si vyskúšali rozličné formáty. Menili sa preferencie? Cítili ste sa v niečom dobre trebárs päť rokov a potom si povedali, tak už ma to nebaví?
Vždy som sa snažila držať sa toho môjho a to „moje“ nie je definované reláciou, ale ako sa cítim. Napríklad sa veľmi dobre cítim v Milujem Slovensko alebo v Možné je všetko, kde sa v podstate len jašíme. A tiež sa veľmi dobre cítim, keď vediem vážnejší rozhovor v Trochu inak. To všetko som ja. Ak sa náhodou za ten čas udialo niečo v nejakom formáte a prestávalo mi to rezonovať – a možno sa formát samotný vôbec nezmenil, ale zmenila som sa ja – tak som sa z toho vyplazila. Stalo sa mi to pri SuperStar, keď som časom nadobudla pocit, že je to stále o tom istom. Spieva sa tam, hrotia sa nejaké emócie, objavujú príbehy a potom vyhrá niekto, na koho sa buď zabudne, alebo nezabudne. Ale zároveň hovorím – ďakujem za príležitosť, lebo SuperStar ma vystrelila, Peter Núñez mi dal pred dvadsiatimi rokmi šancu a na to nikdy nezabudnem. SuperStar pre mňa vždy na piedestáli, ale pocit, že ma to už nenapĺňa, po pár rokoch prišiel – pri všetkej úcte k formátu. Niečo podobné sa mi stalo neskôr vo Fun rádiu. Nastali programové zmeny, ktoré z môjho pohľadu okresávali možnosť prejaviť sa, byť tvoriví a slobodnejší, ako sme boli zvyknutí. Keď som získala pocit, že už viac hovoríme vatu, vety o počasí a dobrej hudbe, vycúvala som. Ale aj Fun rádio pre mňa zostáva srdcovou záležitosťou a som rada, že tam máme raz za týždeň so Sajfom hodinku nášho nepríčetna.
Čítajte viac Keď sme si začali brať dieťa domov, pochopili sme, že je 'náš' a patrí k nám, hovorí otvorene o adopcii pre Pravdu Adela Vinczeová
V posledných rokoch sa otvorili možnosti aj ľuďom, ktorí sú úplní amatéri, na to, aby si napríklad založili podcasty a nakrúcali rôzne internetové relácie. Ako to hodnotíte z pozície profesionálneho moderátora? Páči sa vám to, čo sa v moderátorskom priestore deje? Nie je to úplne klasická rozhlasová slovenčina alebo rozhlasové moderovanie.
V prvom rade si uvedomujem, koľko prehreškov robím voči slovenčine ja. Snažím sa ich nemať, ale občas hovorím vetu a keď už cítim, že nebudem vedieť správne vyskloňovať slovo, rýchlo ho nahradím krásnym kvetnatým poetizmom. Ľudia si myslia, ako som to vyšperkovala, pritom som sa len bála skloňovať. Na slovenčinu nie som prísna. Ale ak už je priveľa anglických výrazov a objavujú sa aj pri slovíčkach, ktoré vieme povedať v našom jazyku, trošku ma to irituje. Dnes moderujú alebo majú vlastné relácie väčšinou mladí ľudia a mladší ľudia odo mňa. Nechcem byť „očigúľavá“. Skôr pozorujem a myslím si, že je tam veľa šikovných ľudí, ktorí využívajú svoj priestor veľmi umne. Niekedy všetkých youtuberov a podcasterov hádžeme do jedného vreca – označujeme ich za ľudí, ktorí chcú za každú cenu a rýchlo zaujať. Pravda sa časom ukáže. Tí, ktorí nemajú už čo povedať, rýchlo zhasnú a tí, ktorí majú, priestor budú naďalej využívať. Ale existujú, samozrejme, aj tvorcovia, pri ktorých si hovorím: Tomu vôbec nerozumiem a dúfam, že moje dieťa sa na to nebude pozerať.
Myslíte si, že sa možno zmení, či už moderátorská profesia, alebo samotný televízny biznis? Neprichádzajú noví ľudia a nové tváre, ale tiež nové spôsoby komunikácie s poslucháčom a divákom.
Ono sa to už mení a to, ako niekto napríklad dnes vedie podcast, sa veľmi neodlišuje od toho, ako niekto prirodzený a normálny moderuje v televízii. Už by asi nikto neakceptoval nejakú veľkú strojenosť alebo silný afekt. Skôr si myslím, že sa to všetko tak nejako poľudšťuje a je to viac autentické, či je to televízia, podcast, alebo iná platforma. Nie som žiadny analytik, vôbec nemám víziu, čo bude. Myslím si, že televízia bude mať vždy určité miesto a zároveň dodávam, že som vďačná, že som ju ešte zachytila v ére, keď ju niekto sledoval a sleduje.
Nemáte strach, že sa o desať rokov objaví napríklad AI verzia Adely Vinczeovej alebo Viktora Vinczeho?
Aj toto je silná téma, ale všetko sa snažím prijímať. Život ide ďalej a najhoršie, čo človek môže urobiť, je lipnúť na starom a báť sa, že príde o niečo, z čoho si iluzórne vytvoril svoju existenciu. Keď uverím tomu, že som moderátorka, osobnosť a celebrita, tak mám veľmi krehko nastavenú existenciu, pretože to môže lusknutím prsta zajtra zmiznúť. Ak ma má nahradiť umelá inteligencia, asi to znamená, že moje miesto v živote je niekde inde. Možno to bude ťažké a nepríjemné, ale asi aj výzva, ktorú mám zažiť.
Foto: TV Markíza
Včera som si čítal náš posledný väčší rozhovor, vznikol pár dní po vašej svadbe s Viktorom Vinczem. Vtedy ste mi povedali, že ste so žiadnym iným mužom nezažili takú prirodzenosť spojenia a aj to bol dôvod, prečo ste sa vzali. Pretrváva ešte táto prirodzenosť a aké formy nabrala?
Môj život je relatívne verejne známy a ani sa ho nesnažím skrývať, lebo robiť zo seba detektívny príbeh uberá veľa energie. Mala som partnerov aj pred tým a nechcem, aby to vyznelo, že boli nesprávni alebo zlí. Skôr ja sama som sa v mnohom zmenila, aby som sa vedela s niekým prirodzenejšie napojiť. Je to aj práca na sebe samej – dorásť do tohto vzťahu, o ktorom tiež len pánboh a osud vie, či bude definitívny. Prirodzenosť nášho spojenia vyplýva asi z toho, že Viktor je veľmi otvorený, férový, veľmi rozumný, rozhľadený človek, a zároveň aj veľmi citlivý. To namieša kombináciu, s ktorou sa dobre žije. Keď sa blíži k nejakému konfliktu alebo napätiu medzi nami, vieme to normálne odložiť a porozprávať sa. To sa nedá s každým, pretože keď majú ľudia nejaké frustrácie a nesebaistoty, hneď to ventilujú, čo je jednoduchšia cesta – či už vo vzťahoch, vo vnímaní politiky, alebo sveta. Vo všetkom sa človek správa nejakým jedným spôsobom. Človek nemôže byť chápavý vo vzťahu a potom nenávistný niekde na Facebooku. Viktor je pre mňa veľkým vzorom. Nepúšťa emócie – napríklad ani do politických záležitostí, vždy sa snaží všetko vnímať veľmi objektívne.
Učíte sa jeden od druhého?
Áno, určite.
Je aj nejaká trinásta komnata, ktorá zostala nedotknutá aj napriek tomu, že do vášho života prišiel? Je niečo, čo nedokázal zmeniť?
Viktor toho veľa nezmenil, ja mením veci v sebe tak, aby som si mohla pritiahnuť partnera, ako je on. Nedokážem vyhodnotiť, či vo mne zostalo aj niečo nedotknuté, asi áno. Ale trináste komnaty sa často ukážu až v nejakej situácii. Človek môže mať subjektívny pocit, že toto mám vyriešené, a potom príde chvíľa, ktorá zrazu ukáže opak. Mám aj strachy, obavy, neistoty, ale minimálne ich v sebe prijímam. Určite mám aj taký šatník, v ktorom sa zbierajú nejakí moji menší démonikovia, ale nebojujem s nimi. Hovorím si, že je to prirodzená súčasť, nepopieram ich a keď sa ukážu, skúsim na nich popracovať.
Čítajte viac Klára Issová: Byť nežná a éterická mi už liezlo hore krkom
Už viac ako rok ste s manželom v adopčnom procese a dieťa žije s vami. Pri adoptívnom rodičovstve stojí na začiatku zásadné rozhodnutie, ktoré nevznikne zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Predchádzajú mu asi mnohé konverzácie, či už medzi partnermi, alebo s najbližšími, kamarátmi, s rodičmi. Ako to prebiehalo u vás?
Prijali sme, že je veľmi pravdepodobné, že prirodzene dieťa mať nebudeme, tak sme to brali ako nejakú vyššiu vôľu, ktorú sme sa rozhodli akceptovať a nejako s tým nebojovať. Nerozhodli sme sa ani pre umelé oplodnenie, ktoré by podľa všetkého asi prebehlo v poriadku. Boli sme aj trošku racionálni a matematickí – veď stále je na svete dosť detí, ktoré nemajú rodičov.
Neuvažovali ste ani nad náhradnou matkou, ktorá by vám dieťa vynosila?
Nie… v našom príbehu sme to nechceli. Povedali sme si, že je dosť detí, ktoré nemajú rodičov a možno by sme sa nimi mohli stať práve my. Ale myslím si, že sme do toho išli bez akejkoľvek veľkej silnej vnútornej túžby stať sa rodičmi čím skôr, pretože to je niečo také neznáme, náročné a aj krásne. Ako keď nám príde niekto porozprávať o tom, ako bolo vo vesmíre. Veľa rodičov mi rozprávalo, aké je to, mať deti. Ja som iba tak počúvala a hovorila si, okej, je to asi dosť náročné, ale super. No emóciu neprenesiete. Povedali sme si s Viktorom: podajme papiere, pôjdeme krok za krokom a keď nám zavolajú, tak sa teda pôjdeme pozrieť na občana alebo občianku a zistíme, či to nejako funguje. Až to srdcové rozhodnutie je to správne, lebo to sa nedá predtým vyšpekulovať. Tak sme to aj nechali a myslím si, že tak to bolo správne, pretože tak to má aj byť. Človek napríklad nemá hneď prijať prvé dieťa, ktoré mu ponúknu, pokiaľ cíti akýkoľvek jemný nesúlad, že to nie je ono. Je to ako na prvom rande.
Foto: Branislav Šimončík pre TV Markíza
Podľa behaviorálnych vedcov je vraj prirodzená, že pri cudzích „mláďatách“ – a slovo mláďa hovorím, samozrejme, s úvodzovkami – nemáme primárne cítiť emóciu lásky alebo náklonnosti. Musí sa vytvoriť. Je možné si ju vytvoriť aj pri prvom kontakte? Nie je na to potrebných niekoľko týždňov, mesiacov?
Rozumiem tomu, ja to pri cudzích mláďatách tiež nemám a asi ani mnohí iní rodičia. Pri adopcii – a to nám vlastne hovorili aj všetci odborníci, ktorí sa v oblasti pohybujú – to funguje nejako inak. Možno budem teraz pôsobiť trochu ezotericky, ale tam preskočí iskra. Keď idete na prvé rande, tiež je to cudzí človek, nie je to vaša mama, otec, ku ktorým by ste v ideálnom prípade mali mať nejaký blízky pokrvný vzťah. Je to zrazu nejaký „týpek“, ktorý tam sedí a buď niečo zacítite, alebo nezacítite, je tam nejaká energia, nejaký moment, udeje sa tam niečo vesmírne. Na to neexistujú precízne vedecké štúdie. Každý váš partner je cudzie mláďa a tak to funguje aj s malými ľuďmi. Odborníci zo skúseností hovoria, že keď cítite, že medzi dieťaťom a vami nepreskočí iskra, nechoďte do toho, urobí to len väčšiu zlobu. Dieťa sa má cítiť milované. Boli sme voči našim pocitom veľmi obozretní, keď sme prišli na prvé stretnutie, nechceli sme sa presviedčať, že to tam cítime. Vojsť do nejakej ilúzie alebo lži, to by nebolo férové voči nikomu. Ale po tejto návšteve sme si sadli do auta a ja hovorím Viktorovi: „Mne sa ľúbi.“ V systéme je to vymyslené tak, že sa s dieťaťom potom stretávate viackrát. Ešte za prítomnosti profi mamy, odborníkov, psychológov a nám sa náš pocit len potvrdzoval. Keď sme si ho prvýkrát brali domov, tak už sme vedeli – a adoptívni rodičia asi vedia pochopiť tento pocit – že je náš a že k nám patrí.
Obaja ste verejne exponovaný pár. Zohralo to nejakú rolu možno v tom, ako ku vám pristupovala tretia strana, či už negatívne, alebo pozitívne?
Myslím si a dúfam, že nie. Ako som aj vnímala všetkých zúčastnených, svet malých detí, ktoré idú na adopciu, je taký krehký a je v ňom nesmierne dôležité, aby naozaj všetko po emočnej stránke prebehlo správne, že primárne strážia a riešia, aby fungovalo toto. Ide im o dobro detí, či to už je s niekým známym, alebo neznámym. Sú radi, keď deti naozaj nájdu vhodný domov.
Čítajte viac Barbora Švidraňová: Bola som taký buldozér, syn ma naučil ženskosti
Prekvapilo vás niečo po právnej stránke, napríklad ako dlho celý ten proces trvá?
Niektoré veci sú určite správne – napríklad, aby bola zachovaná, nazvime to, skúšobná doba. Môže sa totiž ukázať, že rodičia nie sú takí, ako sa sprvu zdalo. Alebo neponúkajú dieťaťu úplne ideálne prostredie. Ale sú niektoré právne procesy, ktoré by sa možno dali robiť rýchlejšie a deti by mohli ísť do rodín oveľa skôr. Nebudem to veľmi komentovať, pretože aj my sme ešte stále vo fáze čakania. Rozumiem, že všade leží veľa papierov na stoloch a berieme to, ako to je. Celý proces si pýta čas a my sa zbytočne vnútorne nestresujeme.
Aj štatisticky a vedecky je dokázané, že plodnosť a pôrodnosť vo svete klesajú, o reprodukčnom zdraví nejako veľmi nehovoríme a nestaráme sa oň. Už na začiatku ste spomenuli, že nejaké veci komunikujete vzhľadom na tému adopcie, lebo si myslíte, že by mala byť komunikovaná. Mali by sme klásť väčší dôraz na to, aby sa táto konverzácia otvorila?
V našom prípade prichádza určite nejaký vedľajší efekt toho, čo žijeme, robíme a čo sa snažíme komunikovať. Verím, že v rozumnej miere. Aj v mojej bubline vnímam, že sa o adopcii viac hovorí a ľudia ju vnímajú prirodzenejšie. Podľa mňa sme sa posunuli od čias, kedy sa napríklad deťom nehovorilo, že sú adoptované. Bralo sa to ako tabu, možno ako nejaká hanba pre rodičov, že to nie je ich dieťa. Pre mňa subjektívne je to veľmi nepochopiteľná vec, ale rozumiem, že ľudia majú rôzne vnútorné nastavenia. Teraz je trend hovoriť dieťaťu od najútlejšieho detstva o jeho pôvode. Je to normálna prirodzená vec a nič nemení na láske a na vzťahu medzi ním a rodičmi. Skrátka, nemusí každé dieťa prejsť pôrodnými cestami konkrétneho človeka, aby patrilo do nejakej rodiny. Zároveň niekto pôrodnými cestami prejde a nerozumie si s rodičmi celý život. Z môjho pohľadu je rodina veľmi fluidná záležitosť. Minule som bola na nejakom podujatí a prišli za mnou rodičia s dievčatkom a hovoria mi: Ona by sa chcela s vami odfotiť, tiež je adoptovaná. Bolo to v absolútnom prijatí. Ak rodičia, ktorí adoptovali, vnímajú tento proces v takom prijatí, otvorí sa aj myseľ širšej spoločnosti.
Foto: TV Markíza
Nestretli ste sa teda so žiadnymi predsudkami okolia?
Zatiaľ nie. Domnievam sa, že okolie nám vždy zrkadlí, čo sa deje v nás. Keď máme pocit, že na nás spoločnosť robí nejaký tlak, tak to len my robíme tlak na seba, ktorý nám spoločnosť zrkadlí. Ak budeme ako rodina dostatočne harmonizovaní, tak sa nič také v našom príbehu diať nebude. Určite nás nejaké výzvy čakajú a keď prídu, pôjdeme krok za krokom.
O tom sa teda rád porozprávam o desať rokov. Na záver už len jediná vec – je tu deviata séria Let’s dance, ste v nej opäť ako porotkyňa, no v rámci formátu ste si už vyskúšali naozaj všetko. Napĺňa vás ešte? Aký máte vzťah k rutine v rámci práce?
Veľa projektov, ktoré robím, rutinu neprináša. Vždy sa deje iný príbeh. Zažívam to aj ja v Trochu inak aj v Milujem Slovensko, čo robíme už 11 rokov, vždy ma to baví, vždy sa tam udeje niečo iné. Pri Let’s dance prežívam pocit eufórie z naozaj dobre urobenej šou. Keď tam sedím a vidím čo Miňo Kereš robí s tanečníkmi, hovorím si, toto je fakt Hollywood. Režisér Pepe Majeský so Šemou Šatkeovou vedia obsah nastaviť tak ohurujúco, že občas si musím pripomínať, že budem aj niečo hovoriť a mala by som si to v hlave premyslieť. Nielen s nadšením pozerať na parket. Let's Dance ukazuje, ako kvalitne sa dá robiť televízna šou. Som veľmi vďačná, že toho môžem byť súčasťou. Ale rovnako si zase hovorím, že keď tam už najbližšie nebudem, tak budem vďačná za tých deväť rokov, čo som tam mohla byť.