Barbora Švidraňová: Bola som taký buldozér, syn ma naučil ženskosti

Nielen diváci, ale najmä médiá jej v súvislosti s televíznymi úlohami dali nálepku, po ktorej zvyčajne ženy netúžia. Herečka Barbora Švidraňová, ktorú aktuálne môžu vidieť diváci v jojkárskej Nemocnici, ale aj v maličkej úlohe vo Vojne policajtov, sa však na žiadnu svoju seriálovú „mrchu“ nehnevá.

17.02.2024 00:00
IMG 6972 copy Foto:
Herečka Barbora Švidraňová.
debata (6)

Rozhovor sme odštartovali netradične. Návratom do minulosti. Doslova. Pred Barboru Švidraňovú som položil titulnú stranu magazínu MiA, ktorý kedysi vychádzal v Pravde. V roku 2017 sa ocitla na jeho obálke a vtedy sme sa zhovárali prvýkrát. Za ten čas sa toho stalo viac ako dosť.

Nasledujúci rozhovor je prepísanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Barbora Švidraňová navštívila pred pár týždňami. Video podobu si môžete pozrieť nižšie.

Ak chrlíme zo seba hnev, dostaneme ho späť. Svet okolo nás je len naše zrkadlo
Video
Zdroj: TV Pravda

Keď sa obzriete sedem rokov späť, vidíte svoje staršie zábery, prípadne si prebehnete rozhovory – ako sa odvtedy zmenila Barbora Švidraňová?

Úplne. Po prvé, už nie som taká ohnivá – vnútorne áno, ale navonok som sa určite zjemnila. Zmenilo ma materstvo, s ním každá žena dozreje, do popredia sa dostanú iné priority a hodnoty. Ale moju vizáž spred siedmich rokov by som pokojne brala (úsmev). Na druhej strane sa veľmi teším, keď sa už dostanem bližšie k štyridsiatke a možno aj ďalej. Som zvedavá, čo ma tam čaká osobnostne, ako človek dozreje, aké veci sa udejú v jeho živote, aký budem mať názor na svet. Všetko toto ma veľmi fascinuje. Neľutujem nič a teším sa na všetko, čo príde. Keď sa ma niekto pýta, koľko mám rokov, niekedy ani neviem, musím chvíľku porozmýšľať, koľko to už je. Vnútorne sa cítim veľmi mlado a sviežo, ale životné skúsenosti tam niekde vnútri už zapísané už. Celkom sa mi páči tá kombinácia mladosti s múdrosťou.

smatanova-titulka-Lukas Speváčka Zuzana Smatanová. Čítajte viac Zuzana Smatanová: Musela som sa poskladať úplne nanovo

Najmä v posledných rokoch sa s vami vo viacerých rozhovoroch – či už sú to podcastové formáty alebo aj televízne interview – spája slovko spiritualita. Ako do vášho života vstúpila?

Vývoj a cesta boli organické, ale išlo to so mnou od malička. Vždy som vnímala svet trochu inak. Cítila som, že niečo mi tu nehrá, niečo sa deje inak, ako to vnútorne cítim. Myslím si, že mi veľmi pomohlo, že som dieťa generácie Harryho Pottera. Nám to úplne otvorilo fantáziu. Ako deti nás dlhé roky obmedzovali v našej fantázii, hovorili nám: toto nie je pravda, to si vymýšľaš a podobne. Držali nás v nejakej ohrádke, ale Harry Potter otvoril dvere fantázii, vizualizácii, snívaniu a narábaniu s energiou. Celý Harry Potter je o tom, že sme bytosti, ktoré majú v sebe energiu. Dokážeme s ňou meniť vonkajší svet, ak pochopíme vnútri silu, lásku, odvahu a všetko ostatné, čo aj hrdinovia v knihách riešili. V puberte sa mi otvorili tieto obzory a povedala som si, že už nejdem cúvať naspäť. Baví ma narábať s energiou v sebe a energiou okolo nás. Nemá to nič spoločné s náboženstvom. To slovo spiritualita, ezoterika je dosť sprofanované a ľudia sa ho často boja, niektorí ho dokonca odmietajú. Mám pocit, že v posledných rokoch sa však nánosy odstraňujú a dostávame sa k podstate toho, čo to vlastne spiritualita v každodennom živote znamená. Naozaj nie sme len toto telo, hmota. Máme v našom vnútri aj iné aspekty, ktoré potrebujeme používať, aby sme boli celiství, aby sme dokázali interagovať s okolím a realitu meniť v prospech všetkých.

Spája sa to s nejakými rituálmi alebo procesmi, ktoré denne fyzicky vykonávate, alebo sa to celé skôr odohráva v tej mentálnej úrovni?

V mentálnej, emocionálnej, ale tiež v telesnej úrovni. Nejde o každodenné rituály. No zaujímam sa aj o rituály, napríklad keď sa venujem sound-healingu alebo robíme nejaké sedenie. Jeho súčasťou je napríklad kakaová ceremónia. Sú to také nežné a prirodzené rituály, ktoré pozostávajú len z toho, že v kruhu priateľov alebo známych sa popíja kakao a je tam vrúcna otvorená atmosféra. Nemá to nič spoločné s bubu čarovaním, ide o obyčajnú ľudskú spriaznenosť. Podelíme sa medzi sebou o veci, zážitky, emócie, skúsenosti, možno aj so zdanlivo cudzími ľuďmi, ktorí ale zachytia to volanie, že sa potrebujú nejako spájať. Sme spoločenské tvory, potrebujeme si odovzdávať skúsenosti, nejakú múdrosť, zážitky. Nemusíme sa všetko učiť len na vlastných chybách. Vieme sa o to aj podeliť a nejakým spôsobom poprosiť o radu, pomoc a tak ďalej. Toto je vlastne účel komunít, ktoré sa vytvárajú a spájajú ľudí. Či už sa to nazve spiritualita alebo vedecký krúžok – to je v podstate jedno. Ide o zámer, ktorý ľudia majú.

Herečka a speváčka Barbora Švidraňová na...
Herečka Barbora Švidraňová.
+19Barbora Švidraňová v seriáli Bola raz jedna...

Spomenuli ste sound-healing. Z toho doslovného prekladu sound, teda zvuk a healing, z anglického liečba, si zhruba viem predstaviť, o čo ide. Ale opíšete to asi lepšie vy sama.

Sound healing je jedinečná metóda, ku ktorej som sa dostala pred pár rokmi. Myslela som si, že už hudbou nedokážem ísť vyššie, objaviť ďalší rozmer. Zdalo sa mi, že už naozaj iba príde nejaký text, urobím pesničku, je tam žáner, jazz, soul, punk, rock a ja to skombinujem a vytvorím to, čo cezo mňa prechádza. Keď som sa začala viac ponárať do spirituálnejších tém, objavila som vysoko vibračné nástroje. Vedela som, že existujú tibetské misy a podobné záležitosti, no netušila som, že tých nástrojov je toľko. Ani to, že sa dokážem dotknúť esencie vysokých frekvencií, lebo o tom to celé je. Aj naše slovo je frekvencia, naše vyžarovanie je frekvencia, všetko je vlastne zvuk a svetlo, teda nejaké žiarenie. Zvukom dokážeme veľmi veľa ovplyvniť. Na fyzickej úrovni nám zvuk dáva do harmónie obehový systém, všetku tekutinu v našom tele, lymfatický systém, hormóny, tráviace enzýmy. Všetko to začne reagovať, pretože zvuk ich rozvibruje. Dostáva sa do všetkých úrovní, pretože zvuk sa nikde nekončí, nezastaví na nejakom povrchu, prejde všetkým, drevom, plastom, telom, organickým, neorganickým materiálom. Sound healing stojí na tom, že v našom tele všetko dáva do poriadku. Harmonizuje to na frekvenciu, ktorá je prirodzená telu. Nástroje, o ktorých hovorím, vibrujú na 432 hertzoch, čo je prirodzená frekvencia prírody alebo života ako takého. Čiže sa dostávame do súladu s celým stvorením a s celým životom a priestorom. Dokážu ovplyvňovať aj emocionálne a mentálne pole, nejaké zlozvyky alebo presvedčenia. A pri vyšších duchovných technikách nás dokážu prepájať do hlbšej meditácie a do nejakého vyššieho napojenia.

zväčšiť Herečka a speváčka Barbora Švidraňová sa venuje... Foto: archív Barbory Švidraňovej
BS Barbora Švidraňová Herečka a speváčka Barbora Švidraňová sa venuje sound healingu.

Čiže nielen ticho lieči, ako sa zvykne hovoriť, ale aj zvuk?

Áno, pričom ticho je najvyššia forma zvuku. To je paradox, ktorý si mnoho z nás nedokáže predstaviť. Ale keď sa dostanete do vyšších vrstiev, ticho je vlastne iba vysoký zvuk v ultra spektre, ktorý my sluchom nevnímame, ale v tichu frekvencie stále pulzujú a fungujú.

V úvode ste spomenuli, že materstvo je asi jedna z kľúčových vecí, ktoré vás zmenili. Máte syna Gabriela, v máji oslávi 6 rokov. Chýbalo by dnes Barbore Švidraňovej ako osobnosti niečo, keby ste sa nestali matkou?

Trpezlivosť a láskavosť. Bola som taký buldozér, mám veľa mužskej energie. Dlho som v nej fungovala a on ma dostal naspäť akoby k sebe, k esencii ženy, nežnosti a láskavosti, priniesol také spomalenie a prijatie samej seba. Deti otvárajú veľa tém, ktoré si dospelý človek potrebuje nejako spracovať a vyriešiť. Je to taký môj malý učiteľ, malý guru.

Takže aj vy súhlasíte s tým, že nielen rodičia učia deti, ale deti učia veľakrát rodičov novým veciam.

Máme vzorce naučené z detstva, ktoré sú podvedome kdesi skryté a nie každý ich má objavené alebo uvedomené. Zvykne sa často hovoriť: „On je presne po tebe, správa sa ako ty“. Ale tým nám dieťa len ukazuje presne to, čo sme my možno v detstve potrebovali a chceli prejaviť, ale bolo nám to zakázané a v nás potlačené. Dieťa príde, otvorí to v človeku. Mám veľmi rada jednu mentorku z Česka, ktorá hovorí s obľubou ‚děti jsou taky lidi‘. To si vždy pripomínam. Častokrát sa správame k deťom z úrovne autority. Očakávame od nich, že nás budú poslúchať, lebo sme na zemi dlhšie a vieme, čo je pre ne správne. Ale často si spomeniem, že aj ja som chcela žiť inak alebo povedať nejaké veci inak v detstve a puberte a stále som mala nad sebou z okolia akúsi imaginárnu palicu: pokiaľ nebudeš robiť toto a toto, tak ťa čaká trest. Takže teraz sa snažím, aby mal môj Gabriel pocit, že má parťáka, spriaznenú dušu, ktorej sa môže zdôveriť, ktorá ho nebude zbytočne súdiť a karhať. Chcem byť človekom, ktorý ho vypočuje. Ukázať mu, že jeho emócie sú dôležité napriek tomu, že je chlapec a v našej spoločnosti platí, že chlapci by nemali plakať. Také zvyky sa snažím rúcať a brať ho rovnocenne.

Herečka Klára Issová navštívila redakciu Pravdy. Čítajte viac Takáto rola príde herečke len raz za život, hovorí Klára Issová o Zrade. Nakrútiť ju bolo ako bežať denne maratón

Jedna vec je, ak ako matka kladiete na dôležité miesto rovnocennosť vo vzájomnom vzťahu so synom, ale dieťa nevyrastá len s rodičmi. Ľudia okolo si nesú rôzne nánosy, majú odlišné názory. Ako dieťa reaguje, keď odrazu zistí, že iní dospelí sa k nemu správajú úplne inak ako mama alebo otec?

Chvíľu som s tým bojovala. Potom som si uvedomila, že nedokážeme dieťa ochrániť pred všetkými vplyvmi, to nejde. Dieťa na tento svet prišlo, aby sa naučilo nejakým veciam. Nemôžem ho ochraňovať pred všetkými vplyvmi a ani sa o to už nesnažím. Čo môžem, je byť pre neho kotvou, prístavom, kam môže prísť a znova načerpať energiu, môže sa zdôveriť, vyspovedať, posťažovať sa. Vtedy mu urobím sparing partnera a poskytnem možno nejakú radu, ak o ňu bude stáť. Chcem, aby v našom vzťahu bol element bezpodmienečnej lásky – vedomie, že ho prijímam aj s chybami alebo vecami, ktoré sa mu v živote stanú, alebo ktoré urobí. Snažím sa, aby vedel, že u mňa má bezpečné miesto, kam môže prísť a prejaviť hocijaké emócie. Či je to hnev, ľútosť, radosť.

Žijete v Žiline. Viedlo vás k tomu narodenie vášho syna?

Bola to hlavná motivácia. Žilinu mám ako svoje rodné mesto veľmi rada. Vyhovuje mi. Je blízko hôr, nie je také preplnené, poznám tam isté časti, kam rada chodím, či už podniky alebo obchody. Cítim sa tam bezpečne a mám tam celú rodinu, to bol hlavný motív. Pred 5 – 6 rokmi som nemala toľko odvahy, že by som sama zostala v Bratislave ako samoživiteľka s dieťaťom. Pohodlie a bezpečie rodičovského hniezda mi dávalo silu. Uvedomovala som si, že aj napriek tomu, že som na dieťa sama, mám blízkych, ktorí prídu, keď sa čokoľvek bude diať. Sama v Bratislave by som musela riešiť opatrovateľky alebo iné veci, s mojou kariérou by to nešlo dokopy ľahko. Byť umelkyňa a matka samoživiteľka sú veľké výzvy.

Herečka a speváčka Barbora Švidraňová so synom... Foto: archív Barbory Švidraňovej
BS 1 Herečka a speváčka Barbora Švidraňová so synom Gabrielom.

Nie je však pre umelca trošku krokom späť, keď sa stiahne do regiónu a nepôsobí primárne v metropole, kde je na pulze doby toho všetkého, čo sa deje?

Áno, umenie aj takzvaný šoubiznis sa deje najmä v Bratislave. Ale poznám veľa ľudí z fachu, čo žijú už niekde inde a cestujú. Napriek tomu, že sa toľko podujatí odohráva v Bratislave, veľa vecí, napríklad koncerty alebo nejaké eventy, mávame po celom Slovensku. Je mi jedno, či budem dochádzať zo Žiliny do Bratislavy, zo Žiliny do Košíc alebo do Banskej Bystrice. Komfort rodičovskej pomoci pri výchove alebo starostlivosti o dieťa bola priorita. Chcela som, aby mal syn čo najbezpečnejšie zázemie a aby si to aj užil, kým bude chcieť. Deti, keď začnú rásť, tak v puberte ich už rodičia ani starí rodičia tak nezaujímajú, takže som chcela, nech si v tomto období užijú aj oni jeho, aby sme sa viac stretávali a boli v kontakte. Keď dieťa vyrastie, má svoje záujmy a už je to iné. Nevylučujem, že by som sa vrátila do Bratislavy, keď bude trošku starší a samostatnejší. Keď budem vedieť, že dokáže zostať dve hodinky sám doma v poriadku a trebárs si zohriať jedlo.

Teraz trochu znegujem sám seba a predchádzajúcu otázku. Áno, šoubiznis a väčšina podujatí sa odohráva v hlavnom meste, ale zdá sa mi, že nadšenie kritikov smeruje práve k menším scénam v mestách po celom Slovensku. Hráte v Mestskom divadle Žilina, máte pocit, že ten región umožňuje, či už tvorcom, režisérom, dramaturgom alebo samotným hercom, viac voľnosti a originálnosti v prístupe k divadlu?

Závisí aj od regiónu, v ktorom sa nachádzate. Každý má niečo špecifické, dramaturgiu predstavení alebo toho, čo ľuďom chcú tvorcovia priniesť. U nás v Žiline umelecký šéf prináša do divadla veľkú modernizáciu. Má rád severskú a nemeckú drámu. Ľudia, najmä tí z regiónu, očakávajú možno viac komédií alebo zábavy, nad ktorou nemusia veľmi filozofovať. Ale my im prinášame aj témy, pri ktorých sa potrebujú zamyslieť nad životom. Témy, ktoré sú dôležité a pred ktorými trošku zatvárame oči. V Žiline je naozaj veľmi moderná až minimalistická scéna – a to v rámci dramaturgie aj hereckého prejavu. Už to nie je to veľké prežívanie silnej ruskej dramatiky, ktorá bola kedysi v prevahe a ktorá sa stále učí aj na Vysokej škole múzických umení. Emočné prežívanie, hádzanie sa o zem – žilinská scéna prináša presný opak a pýta si uvažovanie a vizualizáciu od samotného diváka.

Evelyn Kramerová Čítajte viac Evelyn: Aj ja mám zlé dni či nepodarený vzťah za sebou. Dokázať si to povedať v dobe instagramovej ilúzie je dôležité

Vaša najvýraznejšia divadelná rola z posledného obdobia je Anna Karenina, ktorú ste stvárnili práve v Mestskom divadle Žilina. V jednom podcaste som si vypočul, že sa naozaj viete ponárať do úloh. Sú herci, ktorí postavu hrajú, a sú herci, ktorí postavu žijú. Ktorý typ ste vy?

(smiech) Idem hlboko, to je pravda, pretože aj pre mňa to prináša poznanie v rámci témy, ktorú stvárňujeme. Neverím na náhody – každú rolu vnímam ako prostriedok na to, aby sa mi odkrylo niečo o mne samej. Musím si, samozrejme, strážiť – a časom som sa to už aj naučila – ako veľmi emočne sa do role vložím. Keď je človek emočne nestabilný, alebo sa nechá veľmi strhnúť, dokáže ho postava veľmi vyčerpať. Dokonca zmeniť myšlienkové vzorce, zabudnúť trochu na vlastnú identitu. Na toto si treba dávať v herectve veľký pozor, pokiaľ chceme robiť techniku prežívania a katarzného, emocionálneho a hlbokého stvárnenia postavy. Časom sa to dá robiť aj technicky a veľa hercov to pochopí. Všímam si, že emočná pamäť a všetko, čo som si prežila cez seba – či už v živote, na doskách alebo pred kamerou – viem spracovávať tak, že emócie sú stále silné, ale ja už som od toho odpojená. Viem sa na to pozerať z nadhľadu a moja identita je akoby nedotknutá.

Keď si ako herečka dokážete oddeliť postavu a mnohokrát priam deštruktívne emócie od vášho Ja, pomohlo vám to niekedy aj v osobnom živote?

Áno, pretože sa už viem pozerať na to, čo mi situácia nesie, čo sa z nej mám naučiť a či do nej mám vôbec zasahovať. Či sa týka mňa. Často majú ľudia potrebu dávať nevyžiadané rady a zasahovať do situácií, ktoré s nimi nemajú vôbec nič spoločné. Vtedy si v hlave analyzujem, či sa v danej chvíli hlási iba moje ego a potrebuje byť dôležité alebo naozaj je to situácia, ktorú potrebujem riešiť, lebo je dôležitá.

zväčšiť Herečka Barbora Švidraňová. Foto: TV JOJ
Herečka Barbora Švidraňová. Herečka Barbora Švidraňová.

Ako často sa hlási vaše ego?

(smiech) Už nie tak často. Je to čoraz lepšie, keďže som odhalila a viem, čo je reakcia môjho ega a kedy je chvíľa, v ktorej naozaj cítim, že k danej veci mám a musím niečo povedať.

Veľa divákov si každý týždeň so záujmom sadá k seriálu Nemocnica, v ktorom hráte. Prečo máte pocit, že divákov po celom svete fascinujú seriály z lekárskeho prostredia?

Je to zaujímavé, asi pre nádej záchrany života. Ľudia vidia proces, ako sa niekto v kritickej situácii dokáže vyliečiť. Je to naša prapodstata – všetci túžime žiť zdravý, plnohodnotný život a mať v poriadku telo. Ledva sa objaví téma smrti, veľmi to s nami ľuďmi hýbe – či už emocionálne vo vnútri alebo aj vo vzájomných vzťahoch. Človek si dokáže pri obrazovke vyriešiť rôzne názory, vzťahy aj doma, v rodine a rôzne veci, ktoré sa tam udiali. A keď vidíme, že sa to v seriáli podarí, že je niekto zachránený, vyliečený, asi do nás tak vnútorne vstupuje nádej a plnosť života.

Barbora Švidraňová Čítajte viac Som vďačná za všetky mrchy, ktoré som hrala. Vďaka nim som silnejšia, hovorí Barbora Švidraňová

Keď sme sa zhovárali pred siedmimi rokmi, veľmi často ste dostávali v médiách prívlastky televízna alebo seriálová mrcha. Bola to určitá typologizácia Barbory Švidraňovej. Posunulo sa to niekam alebo je vám súdené zostať v takejto polohe?

Aj rola v seriáli Nemocnica už nie je taká čiernobiela alebo plochá, že je to mrcha a už sa nikdy nezmení. Na tom vidieť, ako sa to posúva. Moja postava Beáty mala momenty, keď ju možno intrigy a nespokojnosť so životom, frustrácia ťahali presne do ‚mrchovských‘ reakcií. No prišlo veľké uvedomenie a otvorenie sa v emóciách, priznala si, že si jednoducho spackala život a chce veci robiť inak. Pre mňa je úžasné, že už aj scenáristi a tvorcovia seriálov píšu postavy širokospektrál­nejšie. Ukazujú, že sa dá zmeniť, osobnostne rásť. Z toho sa veľmi teším. Ale som rada aj za všetky mrchy, ktoré som doteraz hrala. Pomohli mi transformovať tú negatívnu energiu do sily. Áno, ak mi niekto bude skákať po hlave, aj ja dokážem byť mrcha a dokážem ho zastaviť a určiť svoje hranice. Negatívne elementy našich ľudských vlastností sa dajú použiť v dobrý prospech.

Máte teda pocit, že sa scenáre zlepšili? Je Beáta komplexnejšia ako boli trebárs vaše charaktery v Búrlivom víne alebo v Paneláku?

V Búrlivom víne moja postava nedostala absolútne šancu na nápravu. Ani druhú šancu, keď by sa mohla poučiť alebo zmeniť svoje správanie. Myslím si, že Nemocnica je aj preto obľúbená, pretože postavy sú tvárne, sú živé, viac podobné reálnemu životu. V každom človeku sú aj dobré aj zlé vlastnosti a my skúmame to, čo si človek vyberie, ako sa bude správať. Keď urobí nejaký prešľap, tak príde aj reakcia – či už zo strany života, okolia. Toto potrebujeme stále viac ukazovať ľuďom a som veľmi rada, že sa ide do podobnej hĺbky aj pri dennodenných seriáloch.

zväčšiť Zľava: Juraj Loj, Barbora Švidraňová a Ľuboš... Foto: JOJ
juraj Loj Zľava: Juraj Loj, Barbora Švidraňová a Ľuboš Kostelný v seriáli Nemocnica.

Pred pár týždňami vstúpila do kín Vojna policajtov v debutovej réžii Rudolfa Biermanna. Vy ste si vo filme strihli maličkú rolu, prijali ste ju bez zaváhania?

Nie som človek, ktorý by odmietal roly, lebo vo všetkom vidím výzvu. Na môj rast a aj na pochopenie určitých vecí. Preto ma baví herectvo, môžem byť čímkoľvek, síce na obmedzenú dobu, ale môžem si vyskúšať všetky aspekty toho ľudského správania. Rolu som prijala veľmi rada, hoci je to maličká úloha bordelmamy, alebo teda barmanky v nevestinci. Bolo to pre mňa veľmi silné. Natáčali sme vo fungujúcom nevestinci a priznávam, bolo šokujúce pre mňa byť v tomto prostredí a nejako to spracovať. Zatiaľ som hrala iba v jednom slovenskom filme – Cuky Luky – čo bol úplne iný žáner. Komédia, taký úlet. Takže keď prišla ponuka na Vojnu policajtov, rada som súhlasila. Napriek tomu, alebo možno aj preto, že je to drsná téma. Aj z politického hľadiska otvára zaujímavé otázky. Zdá sa, že sa veľa toho nezmenilo.

Keď sa pred pár rokmi uvádzala do kín Sviňa, mnohí diváci hovorili, ako im film otvoril oči pri pohľade na mocenské a politické zákulisie. Medzi reakciami na Vojnu policajtov na internete sa objavili pre zmenu nenávistné a vulgárne komentáre, že Vojna policajtov je agitka a že ju tvorcovia zámerne načasovali pred voľbami. Ako to vnímate?

Vidieť veci odkryté je veľmi bolestivé a ľudia radi žijú v ilúzii toho, že všetko je pekné a dobre dopadne. Často odmietame vidieť realitu a možno ani nevieme, ako to v tej realite naozaj vyzerá. Vznikajú rôzne domnienky, predsudky a už sa to tak mieša medzi sebou, že je tu skôr vojna informácií, ktoré sa k nám dostávajú z rôznych zdrojov, a ľudia sú veľmi zmätení. Aby ochránili samých seba, ukazujú na druhých a nejakým spôsobom sa potrebujú vymedziť a vyhraniť. Nechcú skúmať, čo to robí s nimi. Snažím sa byť apolitická, lebo sama neviem, ako sa všetko odohralo. Ale nejako srdcom vnímam a cítim, keď niekde je bahno alebo lož a faloš.

Herečka Katarína Morháčová. Čítajte viac Katarína Morháčová: Netvrdím, že v Amerike je všetko perfektné, ale slovenské úrady a muži majú čo zlepšovať

Posledná otázka je na porovnanie. Keď sa vrátite sedem rokov dozadu, zdá sa vám, že medzi ľuďmi stúpla verbálna agresia a najmä sociálne siete – hoci nielen tie – odrazu vyplavujú bahno aj z nás, úplne obyčajných ľudí?

Práve to je vec, ktorá sa mi na tom vôbec nepáči. Ľudia v amoku, keď dávajú zo seba von hnev, útočia na iných ľudí, ktorých vlastne ani nepoznajú. Chytajú sa úplných hlúpostí, banalít. Často je to také slovičkárenie, len aby zo seba dostali frustráciu. Pokiaľ si neuvedomíme, že sa dá komunikovať aj inak, bude sa nám to zrkadliť zvonka. Tak ako my vnímame svet a dokážeme si ustrážiť emócie a názory, zvládneme komunikovať súcitne a láskavo, tak sa bude meniť aj svet okolo nás. Čím viac agresie do toho budeme dávať, spätná reakcia bude rovnaká alebo horšia. Svet tvoríme spoločne a pokiaľ budeme pokračovať takto, nemôžeme sa čudovať, že sa okolo nás deje toľko negatívneho. Je to iba obraz nás samých.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #láska #herectvo #nemocnica #syn #liečba #materstvo #rola #duša #Barbora Švidraňová #vojna policajtov

+ Jednoduché dýchacie cvičenia môžu okamžite znížiť pocit úzkosti.
Nerobte nič na vlastnú päsť, s vašim tímom vám...

+ Nezabúdajte ani na svoje zdravie, doprajte si čas pre seba.
Neponižujte sa, pravdou je, že ste oveľa lepší ako...