Zavítali ste ku nám, aby sme spolu natočili reláciu Ide o nás, a ja som vám hneď omylom skomolil nové priezvisko. Stáva sa vám to často?
Ani by ste neverili. Na všetkých úradoch, kam prídem, ale aj medzi fanúšikmi – ľudia majú tendenciu vyslovovať ho po anglicky. Takže namiesto First som často Simona Fŕst (pozn. first znamená v angličtine prvá). Veľmi sa na tom bavím, môj manžel je z Oravy, jeho meno tiež pochádza z tohto regiónu. Ale znie tak internacionálne.
Nemá to aspoň výhodu, že by ste na úradoch dostali poradové číslo jeden?
Nie, to sa, bohužiaľ, nedeje. (úsmev)
Nedávno ste odštartovali turné vašich stand-up comedy vystúpení. Aj náš rozhovor vzniká vo chvíli prestávky, vrátili ste sa z jedného mesta, večer vás čaká ďalšie. Dokonca sa presúvate medzi krajinami.
Turné sme začali na východnom Slovensku vo Svidníku, plynule sme pokračovali do Myjavy a končili sme v Novom Meste nad Váhom. To všetko sme stihli za dva dni. V pláne je zhruba štyridsať vystúpení, pričom väčšiu časť zastávok máme v Česku. Ale sú tam aj dni, keď sa budeme zase vracať odtiaľ domov na Slovensko, lebo nás čakajú v nejakom domácom meste. Je toho dosť, ale robí mi radosť, že to tak funguje.
Čítajte viac Anna Geislerová: Mám tri deti a točím filmy, dá sa oboje
Keď komik má v pláne štyridsať vystúpení, predpokladám, že ich skladba, kostra vystúpenia sú relatívne podobné. Nevytvára to istý pocit rutiny, alebo sa energia každý večer mení?
Treba na tom vedome pracovať a ja vždy pred vystúpením venujem pár minút meditácii. V hlave som si to zadefinovala tak, že chodím s ľuďmi na kávu. Akurát vždy do nejakého mesta. A tam im za hodinu aj pár minút, ktoré s nimi strávim, porozprávam všetko o mojom živote. Sú to ľudia, ktorí ma nevideli, takže si vždy vravím: Simona, si tu prvýkrát, je to tvoj prvý dojem. Snažím sa tak, akoby som niekoho stretla v živote a chcem na neho urobiť dobrý dojem.
Chodí na pomyselnú kávu s vami čoraz viac ľudí? Keď vašu stand-up šou odvysielala na Silvestra televízia Markíza, zaznamenali ste zvýšený záujem o vystúpenia?
Áno a veľmi sa z toho teším. Predaj sme mali spustený ešte pred spomenutým Silvestrom a lístky sa dobre predávali už vtedy. Dnes je moje turné v podstate vypredané a skôr riešim, že píšu ľudia, ktorí sa na vystúpenia nevedia dostať. Som skutočne vďačná – niekedy si aj hovorím, že si nezaslúžim, ak sú ľudia ochotní kúpiť si lístky na mňa – trebárs namiesto nového hrnca. Sama neviem, či by som nezaváhala – najmä ak by išlo o nejaký dobrý tlakový… (smiech)
Ak hovoríme o komediálnom žánri a špeciálne o podsekcii stand-up komédie, človek si v nej asi musí nájsť polohu, ktorá mu najviac vyhovuje a na ktorú bude najlepšie reagovať jeho publikum. Ako hľadanie prebiehalo u vás, koľko trvalo?
Ono sa vlastne nikdy nekončí, hľadanie si miesta trvá počas celého fungovania v umeleckej sfére. Čítala som pred časom výbornú knihu od Ricka Rubina, volala sa Tvorivý akt a dosť mi otvorila oči. Vysvetľuje, že dielo, ktoré vytvoríte – pre komika je to asi špeciál, pre ktorý zbiera vtipy, a potom ich v rámci hodinovej šou dokáže odprezentovať – vás vždy vystihuje v aktuálnom rozpoložení. V tom, čo teraz viete ponúknuť a v najlepšom, čo aktuálne dokážete zo seba odovzdať. Potom sa presúvate do nejakej ďalšej fázy alebo úrovne a keď ste v nich, spoznávate nové veci, ktoré ste schopný urobiť – či už so sebou samým na pódiu, s vašim humorom, s kontaktom s publikom. Pri stand-up comedy je veľmi dôležité získať pokoj. Začínajúci stand-up komik ho buduje a kráča k nemu zhruba dva-tri roky – teda, ak nemá napríklad herecký základ a roky skúseností vystupovania pred publikom (v nejakej inej forme). Byť na pódiu sám sebou bez toho, že vás ovláda nervozita, je obrovská sloboda.
Tento rok som sa zhováral už s Evelyn Kramerovou, ktorá tiež začínala v žánri stand-up comedy. Priznala sa mi, že trošku stratila odvahu. Posunula sa, možno zohralo rolu aj to, že sa stala známejšou a populárnejšou. Nečelili ste zatiaľ podobnému strachu – napríklad z toho, čo pustiť von, keď ste odrazu mediálne známa Simona First Salátová?
Je to určite jedna z obáv, ktoré človek má. Mám aj klubové vystúpenia, kde sa do programu snažím stále viac vopchať. Sú pre mňa dôležité, pretože tam s mojimi ostatnými kolegami robíme tú najslobodnejšiu činnosť. Idem do klubu, kde môžem žartovať 10–15 minút a tie môžu byť úplne zlé. Koniec koncov, tak sa píšu vtipy: zhoríte pred dvesto ľuďmi, ste chvíľu v depresii a potom to prepíšete nanovo. Áno, bojím sa občas, že v klube bude sedieť niekto, kto z mojich aktuálnych zážitkov a myšlienok vytvorí niečo, čo by v bulvárnom médiu vyznelo úplne inak. To sa deje aj s celkom normálnymi vyjadreniami známych ľudí na sociálnych sieťach. Ak chce človek zostať psychicky zdravý, nemôže to riešiť. Jasné, že ma občas niečo zamrzí, nebudem tvrdiť, že nečítam bulvár, že si nepozerám komentáre alebo ma občas niečo netrápi. Ale aktívne pracujem na tom, aby ma to netrápilo.
Čítajte viac Slušní muži sú ako červené auto, hovorí Evelyn Kramerová. Keď veríte, že sa objaví, príde. Mám šťastie na džentlmenov
Máte nejaké vzory?
Určite mám, ale neznamená to, že by som teraz žila podľa receptu od niekoho iného. Neviem sa pozrieť na ľudí a povedať si: toto je dobré, chcem to celé odkopírovať a takto fungovať. Ak sa zhovárame o humore, mojím veľkým vzorom bola Peťa Polnišová. Mala som desať, možno dvanásť rokov a s mojím starým otcom sme ,na tajnáša' pozerávali SOS. Keď som prvýkrát videla Peťu, ktorá prišla pred kameru ako veverica, v mojej hlave sa niečo spustilo, cinklo a povedala som si, toto musím robiť. Ona je dôvodom, prečo vlastne stand-up robím a že mi vôbec v mladosti napadlo vydať sa takouto cestou. Dnes sledujem aj viacerých komikov zo zahraničia a tiež som súčasťou veľmi inšpiratívnej skupiny ľudí, mojich kolegov zo Silných rečí. Majú brutálny prehľad. Sledujú ľudí od Nemecka až po Ameriku, nasávajú inšpiráciu, hľadajú spôsoby, ako zlepšiť stand-up u nás doma.
Mne sa zdá, že slovenský komediálny žáner má stále veľa zábran. Keď už spomínate zahraničných komikov, osobne mám rád napríklad Ali Wongovú alebo Michelle Buteauovú a pri oboch dámach sa mi zdá, že v humore prekračujú všetky možné hranice. Vy máte stanovené mantinely, za ktoré sa už nechcete vybrať – možno aj preto, že by to slovenský alebo český divák nevzali dobre?
Ak očakávam nejakú reakciu, tak nie. Jediné hranice určuje, aké mám názory. Nešla by som do ničoho homofóbneho, rasistického, do niečoho, čomu neverím. Ale hranice stanovujete vy, ktorí sa na nás pozeráte. Teším sa, že aj na Slovensku nás už v stand-upe pôsobí toľko, že si každý môže vybrať, čo mu vyhovuje. Nájde sa tu čierny humor, politický alebo viac rodinne orientovaný. Ako divák je možno dobré mať trošku trpezlivosti a pochopenia pre komika. Rastie spolu s vami a tiež sa učí určiť si teritórium. Vtipy, pri ktorých sa môže zdať, že už sú za hranicou, sú veľakrát aj o niečom, čo sa komik snaží spracovať. Mne sa napríklad prvýkrát podarilo v mojom poslednom špeciáli urobiť dva vtipy o domácom násilí a je to pre mňa priam očistné. Keď ich poviem – sú to fakt tvrdé vtipy, ale stále vtipy – v sále nastane ticho, občas dokonca počujete zhrozené reakcie. Úplne opačná reakcia ako smiech, no niektorých komikov aj takáto reakcia posúva vpred. Dokážu v divákoch vybudovať nejaký prejav emócie a na ňom môžu následne budovať trebárs aj smiech. Ale zdôrazňujem, nenarážam na vystúpenia pretkávané rasistickými či homofóbnymi vyjadreniami, alebo vulgárnymi nadávkami. Pri ženských komičkách v Amerike mne samej možno trochu prekáža, že sa humor snažia ťahať cez sexuálnu líniu. Ale tiež nad tým veľa rozmýšľam. Chlapi podobný humor robia iks rokov, ale keď ho zrazu začnú robiť ženy a hovoria veľmi otvorene o sexualite, niektorí reagujeme, že to je nechutné a už sa nám to nepáči. Osobne nie som fanúšik sexuálneho humoru, ale rozumiem, prečo sa objavuje stále častejšie v podaní žien. Je to forma ženského hnutia, prejav rovnosti.
Foto: Tomáš Thurzo
Zostaňme ešte trochu pri hraniciach. Posúva ich stand-up v prípade otvorenosti našich myslí?
V mojom špeciáli mám niekoľko politicky jemne zafarbených vtipov. Ešte pred parlamentnými voľbami som si všimla v menších mestách, že nie sú vítané. Ľudia reagovali skôr urazene, nepáčilo sa im, čo som povedala. Bojovala som sama so sebou, či pokračovať, či tie skeče trošku neupraviť. Je jednoduché vymeniť meno – môžem meniť meno podľa toho, koho v danom meste nenávidia – ale rozhodla som sa stáť si za svojím. Politická situácia je dnes ešte horšia, podobné slová možno tnú do živého, ale ľudia sa na nich zasmejú a ja sa vždy snažím ich za to aj pochváliť. Na akomkoľvek brehu ste, zasmiať sa na niečom a vidieť veci z nadhľadu je najdôležitejšie.
Čítajte viac Adela Vinczeová: Na svete je dosť detí, ktoré nemajú rodičov. Aj to rozhodlo, prečo sme s Viktorom šli do adopcie
Iba tak stáť na pódiu, žartovať a byť v nejakej uzatvorenej bubline, spoza ktorej od publika nič neprenikne – dá sa robiť stand-up aj tak?
Kontakt s publikom je úplne nevyhnutný, vtipy aj celý zážitok posúva na úplne inú úroveň. Veľmi rada pracujem s ľuďmi, pýtam sa ich rôzne veci, veľmi rada sa pýtam mužov, pretože sa teším, že sú tam so svojimi ženami. Zisťujem, či prišli dobrovoľne a podobne. Mám dobrú inšpiráciu aj doma, lebo môj manžel sa špecializuje na takzvaný crowd work alebo prácu s publikom. Snaží sa neustále zlepšovať a aj pre mňa je akýmsi ťahačom. Crowd work je samostatná disciplína. Existujú komici, ktorí majú hodinovú šou, počas ktorej „iba“ robia s ľuďmi. Už spomenutý pokoj, keď dokážete byť v kontakte sám so sebou a reagovať na to, čo vám iný hovorí, sú v tejto disciplíne kľúčové.
Povedali ste, že v rámci stand-upu sa komici niekedy snažia spracovať aj vlastné traumy. Do svojho špeciálu ste vložili nedávno vtipy o domácom násilí. V rámci mimopracovných aktivít ste podporili projekt Zastaviť cyklus násilia, ktorý spustila Aliancia žien Slovenska. Niektorí vaši fanúšikovia dôvody asi poznajú, ale prezraďte viac sama.
Na úvod by som možno povedala, že sa denne stretávam s prosbami o pomoc, so žiadosťami o podporu, či už od jednotlivcov, alebo združení. Veľmi by som chcela pomôcť čo najviac ľuďom, ale to nejde. Každý človek si musí vybrať nejaké oblasti, ktoré ho najviac zasahujú. Také, s ktorými možno má aj osobnú skúsenosť. Pre mňa sú to deti, domáce násilie a slobodné matky. V nich sa snažím urobiť čo najviac, neodmietnuť pomoc, spoluprácu, upozorniť na problém. Aliancia žien Slovenska robí obrovskú prácu, čo sa týka prevencie násilia, ale aj celkového pohľadu na tému. Projekt Zastaviť cyklus násilia sa prvýkrát pozerá na tému domáceho násilia očami detí a je to veľmi citlivá téma aj pre mňa samu.
Domácemu násiliu a pohľadu naň ste ako dieťa boli vystavená spoločne s vaším bratom. Uvedomujem si, že hovoriť o tejto téme, je aj po toľkých rokoch náročné a pre vás určite ťažké. Je len na vás, čo chcete povedať. Akým spôsobom detstvo sformovalo Simonu First, ktorá je dnes dospelou ženou?
Som rada, že to hovoríte, lebo veľa ľudí už akosi automaticky berie – tak sa jej v rozhovore opýtame niekde medzi tým na násilie. Hovoriť o takýchto zážitkoch nie je iba tak. Obzvlášť v dnešnej dobe je veľmi dôležité pripomínať, že keď človek prežije nejakú traumu – či je to z násilia, zo znásilnenia, alebo z podobných činov – trvá roky, kým sa dá o tom rozprávať. Fascinuje ma, ako sa dokážu na podobné témy vyjadrovať niektorí naši politici. Evidentne im nedochádza, čo za neuveriteľne zložitý proces prežíva obeť násilia. Musíte sa s tým nejakým spôsobom popasovať. Prestať pochybovať o tom, že za celú vec môžete, že ste chybný článok. To je základná vec, ktorá mne ostala aj ako dieťaťu a riešim ju dodnes – že vlastne môžem za to, čo sa stalo. V hlave mi znie, že celá hanba padá nejakým spôsobom na mňa a keď o tom budem rozprávať, tak ostatní ľudia uvidia, aký som poškodený kus… Dodnes musím pracovať – a asi budem musieť do konca života – na tom, čo mi spôsobilo detstvo v rodine, kde bolo domáce násilie. Ale tiež mi to dalo zvýšenú citlivosť voči akejkoľvek forme násilia. Bola by som strašne rada keby už nikto iný nemusel zažiť to, čo som zažila ja. Ale viem, že aj v tejto chvíli, keď sa zhovárame – je obed – možno nejaké dieťa sedí v škole a teší sa, že je ešte tam. Pretože vie, že keď sa vráti poobede alebo podvečer domov, príde do niečoho oveľa horšieho.
Čítajte viac Koleník odkázal, koho pôjde voliť za prezidenta. Rozhodnutá je aj Cibulková, Brychtová či Kovács
Čo môže pomôcť ľuďom alebo deťom v takýchto situáciách? A čo, naopak, by sme robiť nemali?
Pri ženách, ktoré čelia domácemu násiliu, môže pomôcť už drobný záujem. Aj bežný človek môže byť nápomocný, začne sa zaujímať o obeť násilia, dodávať aspoň kúsok nejakého sebavedomia a sily, aby možno dokázala urobiť prvý krok. Možno o tom netreba až tak veľa vedieť, stačí tam skôr byť. A keď si niekto už poprosí o riešenia alebo o pomoc, vtedy neváhať ju poskytnúť. Deťom v prvom rade najviac pomôže, ak sa z danej situácie dostanú. Treba podať pomocnú ruku a v žiadnom prípade ich neponižovať. Mne pomohli moje priateľky, najmä na strednej škole som mala okolo seba skvelú podporu. Mám ešte mladšieho brata, ktorý tieto veci prežil so mnou. Ani jednému z nás nepomohlo, že odmalička počúvate všetky možné výskumy, ktoré tvrdia, že pri deťoch násilníkov je veľká pravdepodobnosť, že dopadnú rovnako. Niekedy nám to hovorili dokonca ľudia z blízkeho okolia. Počúvate, že ste na rovnakej ceste, že to máte v hlave pokazené. Vždy, keď mám pred sebou pohár vína, začnem rozmýšľať, či už som ako môj otec, alebo keď zakričím na moje dieťa či môjho muža – a jasné, že občas zakričím, lebo aj to sa deje v bežnom živote – okamžite sa mi spustí extrémny výčitkový proces. Už som ako oni, už som tam, hovorím si v takých chvíľach. Myslím si, že ak deti vydržia všetky tie dni s mamou, ktorú treba chrániť, s otcom násilníkom – alebo naopak – tak určite zvládnu prežiť dobrý život a byť dobrými ľuďmi. Najhoršie, čo môže človek urobiť, je asi celú skúsenosť zľahčovať, nebodaj ešte obete ponižovať. Treba to opakovať o to viac, že v našej krajine sa zážitky obetí násilia posudzujú a komentujú veľmi zľahčujúco. Z našej slovenskej nátury občas pramení sa len tak opýtať, či „ona nepovedala niečo zlé, že jej dal po papuli“, alebo „či deti neposlúchali, keď dostali remeňom“. To sú podľa mňa najhoršie vety, ktoré dokážu človeka prenasledovať doslova až na smrteľnú posteľ. Dodnes si pamätám vyjadrenia niektorých ľudí, ktoré mi povedali, keď som bola dieťa.
Pomenúvate to sama – ľudia v okolí môžu byť nápomocní, ale môžu urobiť aj medvediu službu alebo dokonca niekedy spôsobiť až traumu. Okrem blízkeho okolia sú tu ešte oficiálne orgány, ktoré by mali v podobných situáciách zasahovať. Už dávnejšie ste priznali, že v rámci vašej skúsenosti pomoc od úradov či polície zlyhávala. Je to v roku 2024 lepšie? Zvláda polícia lepšie situácie domáceho násilia, ako reagujú ľudia v mestách či na dedine?
Miera poznania problému je vyššia, ale neviem posúdiť, ako to je. Policajti majú školenia, ale vždy je to predovšetkým o ľuďoch. Môžete ísť k lekárovi, kde budete mať ľudskú sestričku, nápomocný prístup a môžete ísť k takému, kde sa ku vám v ordinácii budú správať tak, že nabudúce radšej zostanete doma. Pokiaľ policajt má ochotu, chce riešiť a urobiť niečo navyše, nie je zložité si možno aj vyhľadať, či vie dostať školenie na okrsku. Je to niečo navyše, ale zároveň je to pár vecí, ktoré môžu pomôcť a zmeniť niekomu život. Čo ma mrzí v danej situácii viac, je rozhodnutie štátu vziať peniaze mimovládnym organizáciám. Nedávno sa ku mne dostala informácia, že z pomoci štátu vypadla napríklad nezisková organizácia Slniečko. Intenzívne sa venujú týraným ženám a rodinám, ktoré potrebujú niekam odísť od agresora – tých miest je na Slovensku málo a všetko je preplnené. A oni prídu aj o tú malú podporu. Ako sa majú týrané ženy cítiť, keď štát nielenže nestíha zaškoľovať policajtov, sociálnych pracovníkov, ale ešte zoberie peniaze neziskovkám, ktoré suplujú jeho robotu. Až ma občas bolí, keď vidím, ako sa táto krajina – ktorú mám nesmierne rada – nedokáže pohnúť z miesta.
Čítajte viac Je to násilné a ponižujúce. Akoby sme nič neznamenali, hovorí obeť falošnej pornografie. Stačí kliknúť a nájdete tisícky žien, ktoré takto zneužili
Akým spôsobom s vašou osobnou skúsenosťou vnímate nárast agresie vo verejnom priestore?
Ťažko sa mi opisuje, aké je nepríjemné a ako bolí, že násilie – tú istú esenciu násilia, ktorú som zažívala ako dieťa – dostávam naspäť od ľudí na internete. Dostáva ju naspäť veľa žien aj veľa mužov vo verejnom priestore, ktorí si ju nezaslúžia. Je to rovnaké násilie, ktoré sa vyskytovalo v našej rodine, a zrazu ľuďom neprekáža. Keď napríklad porozprávam o tom, ako moja mama nemala zuby, tak sa človek dokáže dojať a rozľútostiť. A potom rovnaký človek vie niekomu napísať, že sa má ísť obesiť, lebo nesúhlasí napríklad so zbraňami na Ukrajine. To je hrozné. Môj starý otec bol bývalý vojak, veľmi prísny a múdry muž, intenzívne sledoval politiku a zaujímal sa o život. Bol môj jediný mužský vzor a vštepil mi do života zmysel pre spoločenskú zodpovednosť. Aj preto robím stand-up comedy. Mohla by som pohodlne robiť iba na influencerku na Instagrame, nemusela by som nikam chodiť, ale moja práca je pre mňa istá forma spoločenskej zodpovednosti. Potrebujem sa s ľuďmi zhodnúť na tom, či súhlasíme s takýmto prístupom, alebo s ľuďmi, ktorí nám tu teraz vládnu. A je to asi jediná vec, ktorá mi pomáha – keď na vystúpeniach cítim, že ľudia mi rozumejú.
Dokáže humor situáciu zvrátiť, môže nás priblížiť k našej ľudskej podstate?
Môže tomu pomôcť. Ale potom ho treba vysielať všetkými možnými kanálmi. Som veľmi rada, že televízie majú ešte odvahu vysielať humor. Aj keď sa už stretávame v zákulisí s tým, že treba obmedziť politické narážky. Ale myslím si, že humor je to, čo nás dokáže v dobe temna nejakým spôsobom zachrániť. Mojou večnou modlou sú Milan Lasica a Július Satinský, ktorí to dokázali. Je mnoho aj iných československých komikov, ktorí vedeli v ťažkých časoch robiť humor. Najväčšie klenoty, ktoré dnes máme, sú práve z obdobia, keď ho robili pod hrozbou trestu, za málo peňazí, za mnohých represií. Moja veľká nádej je, že to dokážeme aj takto.
Pri represiách v spoločnosti a kultúre sa vždy nájdu takí, ktorí sa podvolia a takpovediac sa pridajú k „režimu“. Myslíte si, že ak vám komikom začnú prikazovať, čo áno, čo nie, dokážete si zachovať integritu a bojovať za to, aby sme boli ľudskejší, lepší a aby sme nezatvárali oči pred nesprávnymi vecami?
Za mojich kolegov zo Silných rečí by som dala minimálne prst do ohňa a verím v to aj ja sama – nepodvolili by sme sa. My komici máme v sebe vžitú akúsi tvrdohlavosť, ba priam občas až iracionálnosť potreby bojovať za spravodlivosť. Asi žiadny z nás by pod hrozbou toho, že nedostane za niečo zaplatené, nešiel do televízie vyškrtať celý svoj materiál. Šiel by proti sebe. Veľmi sa spolieham na to, že umelci aj ľudia, ktorí možno rozumejú alebo hlbšie prežívajú temno okolo nás, sa nakoniec dokážu spojiť. A ľudia, ktorí nás konzumujú, nás v tom podporia. Ako jednu z najlepších vlastností Slovákov vnímam, že sme vždy dokázali vstať z popola. Chcem veriť, že sa mám na čo tešiť a že to príde.